Záchrana skutočného rastu

Biskup Richard C. Edgley

Nedávno uvoľnený Prvý radca v Predsedajúcom biskupstve

Zachraňovanie duší je práca, ku ktorej nás Spasiteľ povolal.

V posledných mesiacoch sa začalo viacej zdôrazňovať budovanie „skutočného rastu“ v Cirkvi, privádzanie všetkých tých, ktorí to chcú k tomu, aby prijali a dodržiavali spásonosné obrady a zmluvy a žili podľa mocnej zmeny srdca, ktorú opisoval Alma (pozri. Alma 5:14). Jedným z najpodstatnejších a najdôležitejších spôsobov ako budovať skutočný rast v Cirkvi je, keď pristúpime bližšie a zachránime tých, ktorí boli pokrstení, ale stále sa pohybujú v menej aktívnom stave, bez požehnaní a bez spásonosných obradov. Všetci sa môžu významným spôsobom zapojiť do záchranného úsilia, a to bez ohľadu na naše vlastné povolanie, či už sme domácim učiteľom, navštevujúcou učiteľkou, biskupom, otcom, matkou alebo dokonca i generálnou autoritou. V konečnom dôsledku je privádzanie všetkých — našej rodiny, nečlenov, menej aktívnych členov a hriešnikov – ku Kristovi božským povolaním, o ktoré sa všetci delíme.

Jedno nedeľné ráno pred zhruba tridsiatimi rokmi som mal počas svojej služby ako kolový prezident telefonát od jedného z našich verných biskupov. Vysvetlil mi, že jeho zbor sa tak rýchle rozrástol, že už nedokáže dať všetkým hodným členom zmysluplné povolanie. Požiadal nás, aby sme jeho zbor rozdelili. Zatiaľ čo sme čakali na schválenie, rozhodli sme sa ako predsedníctvo kolu, že tento zbor navštívime a povoláme všetkých týchto úžasných a hodných bratov a sestry k tomu, aby sa stali misionármi kolu.

Asi treťou osobou, ktorú som navštívil, bola mladá študentka, ktorá chodila na miestnu univerzitu. Po krátkom priateľskom rozhovore som ju povolal k tomu, aby slúžila ako misionárka. Nastalo niekoľkominútové ticho. Potom povedala: „Prezident, neviete, že ja som v Cirkvi neaktívna?“

Po mojej niekoľko minútovej odmlke som povedal: „Nie, nevedel som, že ste neaktívna. “

Odpovedala: „Už niekoľko rokov nie som v Cirkvi aktívna.“ Potom povedala: „Neviete, že ak ste už raz boli neaktívnym, nie je to vôbec ľahké vrátiť sa?“

Zhromaždenia tvojho zboru začínajú ráno o deviatej. Stačí, keď prídete do zhromažďovacej budovy a budete s nami.“

Odpovedala mi: „Nie, to nie je také ľahké. Trápi vás toľko veľa vecí. Trápite sa, či vás niekto privíta alebo či budete sedieť osamote a bez toho, aby si vás počas zhromaždení niekto všimol. A trápite sa tým, či vás ľudia prijmú medzi seba a kto budú vaši noví priatelia.“

So slzami tečúcimi po lícach, pokračovala: „Viem, že moja mama a otec sa po mnohé roky modlia za to, aby som sa vrátila naspäť do Cirkvi.“ Potom, po chvíľke ticha, povedala: „Posledné tri mesiace som sa modlila za to, aby som našla odvahu, silu a spôsob k tomu, aby som sa mohla stať opäť aktívnou.“ Potom sa ma spýtala: „Prezident, myslíte si, že toto povolanie by mohlo byť tou odpoveďou na tieto modlitby?“

Moje oči sa naplnili slzami, keď som jej odpovedal: „Verím tomu, že Pán zodpovedal vaše modlitby.“

Ona nielenže toto povolanie prijala, ale stala sa úžasnou misionárkou. A ja som si istý, že nepriniesla mnoho radosti iba sebe, ale aj svojim rodičom a asi aj iným členom rodiny.

Z tohto pohovoru a z tých, ktoré mu boli podobné, som si pripomenul alebo som sa naučil niekoľko vecí:

Naučil som sa, že mnoho menej aktívnych členov má najbližších, ktorí sú denno-denne na kolenách, keď prosia Pána o pomoc pri ich záchrane.
Zistil som, že len tak prísť naspäť do Cirkvi nie je pre menej aktívneho člena vôbec ľahké a príjemné. Oni potrebujú pomoc. Potrebujú podporu. Potrebujú priateľské vzťahy.
Tiež som zistil, že máme menej aktívnych členov, ktorí sa snažia nájsť spôsob ako sa stať znovu aktívnymi a ktorí sú ochotní tak urobiť.
Zistil som, že mnohí menej aktívni členovia prijmú povolanie, ak ich o to požiadame.
Zistil som, že neaktívni členovia si zaslúžia, aby sme s nimi zaobchádzali ako s rovnocennými a aby sme v nich videli synov a dcéry milujúceho Boha.

Odvtedy som sa po mnoho rokov zamýšľal nad tým, ako by tento pohovor dopadol, keby som ju oslovil ako menej aktívnu členku Cirkvi. Nechám, nech to posúdite sami.

Zaktívňovanie bolo vždy dôležitou súčasťou práce Pána. Aj keď je záchranné úsilie zodpovednosťou každého člena, majú byť držitelia Áronovho a Melchisedekovho kňazstva na čele tejto práce. Veď nakoniec o tomto je kňazská služba ‒ o privádzaní všetkých ľudí k povyšujúcim zmluvám a o prinesení pokoja, šťastia a sebaúcty.

Zo štúdia Knihy Mormonovej si spomínate na to, že keď Alma mladší zistil, že Zoramiti odpadli od Cirkvi, zorganizoval reaktivačnú skupinu, aby ich išla zachrániť. Keď sa priblížil k svojmu cieľu, Alma sa modlil, aby im Pán

dal, aby mali úspech, aby mohli ľudí priviesť opäť k nemu, v Kristovi.

On povedal Pánovi, že ich duše sú cenné a že mnohí z nich sú ich bratmi a požiadal Ho, aby im dal silu a múdrosť na to, aby týchto svojich bratov priviedli späť k nemu (pozri Alma 31:34 ‒ 35; zvýraznenie pridané).

Pred niekoľkými mesiacmi ku mne po stretnutí s novými obrátenými, menej aktívnymi a znovu aktívnymi členmi pristúpil muž, ktorý bol zhruba v mojom veku a povedal mi: „Ja som bol menej aktívny po väčšinu svojho života. Odpadol som od Cirkvi ešte keď som bol mladý. Ale teraz som späť a so svojou manželkou pracujeme v chráme.“

Chcel som mu dať vedieť, že všetko je v poriadku, a tak som povedal niečo v tomto zmysle: „Všetko sa dobre skončilo.“

Odpovedal mi: „Nie, neskončilo sa to dobre. Som naspäť v Cirkvi, ale stratil som všetky svoje deti a vnúčatá. A teraz som svedkom toho ako strácam svoje pravnúčatá ‒ nikto z nich nie je v Cirkvi. Všetko dobre nedopadlo.“

V našej rodine máme jedného predka, ktorý vstúpil do Cirkvi v Európe, a to ešte dávno v jej začiatkoch. Jeden zo synov sa stal neaktívnym. Spoločne so sestrou Edgleyovou som sa snažil vyhľadať neaktívnych potomkov tohto predka.

Spolu s manželkou som poľahky došiel k záveru, že počas týchto šiestich generácií a za rozumných predpokladov, mohlo prísť k strate asi troch tisíc členov našej rodiny. Teraz sa pozrite ďalšie dve generácie dopredu. Táto strata by sa mohla teoreticky priblížiť k počtu dvadsať až tridsať tisíc detí nášho Nebeského Otca.

Poverenie k záchrane je založené na tých najzákladnejších náukách Cirkvi.

Hovorí nám, že si máme pamätať, že cena duše je veľká v očiach Boha.

Lebo náš Pán a Vykupiteľ vytrpel smrť v tele, a tak trpel za bolesť všetkých ľudí, aby mohli všetci ľudia činiť pokánie a prísť k Nemu. …

Spasiteľ povedal, že keď sa stane, že budeme pracovať po všetky svoje dni volajúc tento ľud k pokániu a privedieme čo i len jednu dušu k Nemu, aká veľká bude naša radosť s ňou v kráľovstve Jeho Otca! (Pozri D&C 18:10–11, 15; zvýraznenie pridané).

Mal som tú česť, že som počas svojho života mohol „zachrániť“ niekoľko menej aktívnych členov. Teraz, keď sa snažím o to, aby som priviedol jedného človeka späť do Cirkvi, nepredstavujem si iba jednu dušu. Predstavujem si šesť, sedem alebo viac generácií ‒ tisícky duší. A potom si spomeniem na verš z písiem, kde sa hovorí, že ak privedieme k Pánovi čo i len jednu dušu, aká veľká bude naša radosť (pozri NaZ 18:15).

Pán povedal Svojim apoštolom: „Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov málo“ (Matúš 9:37). Pracovníkov nemusí byť málo. Máme tisícky schopných a hodných držiteľov kňazstva a milióny oddaných členov Cirkvi v každom kúte sveta. Máme fungujúce rady zborov, kňazské kvóra, Združenia pomoci a iné organizácie, ktorých úlohou je, aby „zachraňovali“. Zachraňovanie duší je práca, ku ktorej nás Spasiteľ povolal.

Pred chvíľou som sa zmienil o modlitbe, ktorú vyslovil Alma a jeho spoločníci, keď sa vybrali zachrániť Zoramitov. Počas Druhej svetovej vojny sa zhruba päťsto amerických vojakov a miestnych obyvateľov, ktorí ich podporovali, dostalo do zajatia. Keďže tam zažívali veľa utrpenia, a tiež existovali obavy o ich bezpečnosť, bola pre záchranu týchto zajatcov zriadená jednotka dobrovoľníkov v počte sto amerických vojakov. Po tom ako sa dobrovoľníci zhromaždili, dostali od veliaceho dôstojníka takéto pokyny: „Dnes večer sa stretnete so svojimi cirkevnými vedúcimi, pokľaknete a budete prisahať Bohu, že dokiaľ budete žiť, nedovolíte, aby ani jeden z týchto mužov naďalej takto trpel.“ (Pozri Hampton Sides, Ghost Soldiers: The Forgotten Epic Story of World War II’s Most Dramatic Mission [2001], 28 – 29.) Táto úspešná záchrana bola záchranou od fyzického a pozemského utrpenia. Nemali by sme byť usilovnejší v našom úsilí zachraňovať tých, ktorí môžu trpieť duchovnými a večnými následkami? Nemali by sme byť oddanejší Pánovi?

Na záver chcem povedať, že ako členovia Kristovej pravej Cirkvi, má naše odhodlanie rásť zo skutočnosti, že Pán trpel za každého jedného z nás ‒ za nečlena, za menej aktívneho člena, dokonca i za hriešnika a za každého člena našej vlastnej rodiny. Verím tomu, že môžeme priviesť tisíce ľudí k radosti a k pokoju a k ľúbeznosti evanjelia a stovky, tisíce, ba milióny k ich nasledujúcim generáciám. Verím, že môžeme byť úspešní, pretože toto je Pánova Cirkev a vďaka nášmu kňazstvu a členstvu sme predurčení na úspech. Vydávam Vám toto svedectvo v mene Ježiša Krista, amen.