Dôvera v nášho Otca
Boh nám zveruje mnohé dôležité rozhodnutia a vo všetkých záležitostiach nás žiada, aby sme my dôverovali Jemu.
1. júna 1843 opustil Addison Pratt Nauvoo v štáte Illinois, aby kázal evanjelium na Havajských ostrovoch, a zanechal svoju manželku Louisu Barnesovú Prattovú, aby sa starala o ich mladú rodinu.
Keď sa prenasledovanie v Nauvoo zintenzívnilo a prinútilo Svätých, aby odišli, a neskôr vo Winter Quarters, kde sa pripravovali na odchod do údolia Salt Lake Valley, Louisa stála pred rozhodnutím, či sa má vydať na cestu. Bolo by jednoduchšie, keby zostala a počkala, kým sa Addison vráti, ako cestovať sama.
V oboch prípadoch sa obrátila na radu proroka Brighama Younga, ktorý ju povzbudil, aby išla. Napriek veľkým ťažkostiam a osobnej nevôli cestu zakaždým úspešne absolvovala.
Spočiatku nemala Louisa z cestovania veľkú radosť. Čoskoro sa však začala tešiť zo zelenej trávy na prérii, z pestrofarebných lúčnych kvetov a z kúskov zeme pozdĺž brehov rieky. „Postupne sa mi z mysle vytrácala skleslosť,“ zaznamenala, „a medzi putujúcimi ľuďmi nebolo veselšej ženy.“
Louisin príbeh ma hlboko inšpiroval. Obdivujem jej ochotu odsunúť svoje osobné preferencie stranou a jej schopnosť dôverovať Bohu a to, ako jej uplatnenie jej viery pomohlo vidieť situáciu inak.
Pripomenula mi, že máme milujúceho Otca v nebi, ktorý sa o nás stará, nech už sme kdekoľvek, a že Mu môžeme dôverovať viac ako komukoľvek inému.
Zdroj pravdy
Boh nám zveruje mnohé dôležité rozhodnutia a vo všetkých záležitostiach nás žiada, aby sme my dôverovali Jemu. Toto je obzvlášť ťažké vtedy, keď sa náš úsudok alebo verejná mienka líši od Jeho vôle pre Jeho deti.
Niektorí navrhujú, aby sme posunuli hranice medzi tým, čo je správne a čo nie, pretože tvrdia, že pravda je relatívna, že realitu si definujeme my sami alebo že Boh je taký veľkorysý, že Mu je vlastne jedno, čo robíme.
Keď sa snažíme porozumieť Božej vôli a prijať ju, je užitočné pamätať na to, že hranice medzi tým, čo je správne a nesprávne, neurčujeme my. Tieto hranice stanovil na základe večných právd sám Boh, a urobil tak pre náš úžitok a požehnanie.
Túžba zmeniť večnú Božiu pravdu siaha ďaleko do minulosti. Začala sa ešte pred začiatkom sveta, keď sa Satan vzbúril proti Božiemu plánu a sebecky sa snažil zničiť slobodu jednania človeka. Takto tvrdili aj ľudia ako Šérem, Nehor a Korihor, že viera je hlúpa, zjavenie je nepodstatné a nech už chceme robiť čokoľvek, je to správne. Tieto odklony od Božej pravdy žiaľ veľmi často viedli k veľkému zármutku.
Niektoré veci síce môžu závisieť od okolností, ale nie všetko. Prezident Russell M. Nelson neustále učí, že Božie spásne pravdy sú absolútne, nezávislé a definované samotným Bohom.
Naše rozhodnutie
Jedným z dôležitých životných rozhodnutí je, komu sa rozhodneme dôverovať. Kráľ Benjamín poučil svoj ľud: „Verte v Boha; verte, že on je … ; verte, že má všetku múdrosť … ; verte, že človek neobsiahne všetky veci, ktoré môže obsiahnuť Pán.“
Našťastie máme písma a vedenie od žijúcich prorokov, čo nám pomáha pochopiť Božiu pravdu. Ak je potrebné objasnenie nad rámec toho, čo máme, Boh nám ho poskytne prostredníctvom Svojich prorokov. A prostredníctvom Ducha Svätého bude reagovať na naše úprimné modlitby, keď sa budeme snažiť pochopiť pravdy, ktoré ešte úplne nechápeme.
Starší Neil L. Andersen raz učil, že by sme nemali byť prekvapení, „ak niekedy nie sú [naše] osobné názory na začiatku v súlade s učeniami Pánovho proroka. Toto sú okamihy učenia,“ povedal „pokory, kedy padáme v modlitbe na kolená. Kráčame vpred vo viere, dôverujúc Bohu, vediac, že časom obdržíme viac duchovného objasnenia od nášho Nebeského Otca“.
Vždy je užitočné pamätať na Almovo učenie, že Boh poskytuje Svoje slovo podľa toho, akú pozornosť a usilovnosť mu venujeme. Ak budeme počúvať Božie slovo, dostaneme viac; ak budeme ignorovať Jeho rady, budeme dostávať čoraz menej, až nebudeme mať nič. Táto strata poznania neznamená, že pravda bola nesprávna; skôr ukazuje, že my sme stratili schopnosť jej rozumieť.
Hľaďte na Spasiteľa
V Kafarnaume Spasiteľ učil o tom, kým je a aké je Jeho poslanie. Mnohým sa Jeho slová počúvali ťažko, čo ich viedlo k tomu, aby sa Mu otočili chrbtom a „nechodili viac s Ním“.
Prečo odišli?
Pretože sa im nepáčilo, čo povedal. Dôverovali vlastnému úsudku, a tak odišli a odopreli si požehnania, ktoré by dostali, keby boli zostali.
Ľahko sa stane, že sa naša pýcha postaví medzi nás a večnú pravdu. Keď nerozumieme, môžeme sa zastaviť, nechať svoje pocity doznieť a potom sa rozhodnúť, ako zareagovať. Spasiteľ nás prosil, aby sme hľadeli k Nemu v každej myšlienke; nepochybovali, nebáli sa. Keď sa zameriavame na Spasiteľa, naša viera môže začať prekonávať naše obavy.
Tak ako nám poradil prezident Dieter F. Uchtdorf: „Prosím, pochybujte o svojich pochybnostiach predtým ako pochybujete o svojej viere. Nikdy nemôžeme dopustiť, aby nás pochybnosti držali ako väzňa a zadržiavali nás od božskej lásky, pokoja a darov, ktoré prichádzajú skrze vieru v Pána Ježiša Krista.“
Požehnania prichádzajú k tým, ktorí zostanú
Keď učeníci v ten deň odchádzali od Spasiteľa, spýtal sa Dvanástich: „Či aj vy chcete odísť?“
Peter odpovedal:
„Pane, ku komu pôjdeme? Slová večného života máš,
a my sme uverili a poznali, že Ty si (Kristus), ten Svätý Boží.“
Títo apoštoli žili v rovnakom svete a čelili rovnakým spoločenským tlakom ako učeníci, ktorí odišli. V tejto chvíli si však vybrali svoju vieru a dôverovali Bohu, čím si zachovali požehnania, ktoré Boh dáva tým, ktorí zostávajú.
Možno sa aj vy, podobne ako ja, niekedy ocitnete na oboch stranách tohto rozhodnutia. Keď je pre nás ťažké pochopiť alebo prijať Božiu vôľu, je upokojujúce uvedomiť si, že On nás miluje takých, akí sme, nech už sme kdekoľvek. A má pre nás niečo lepšie. Ak Ho oslovíme, pomôže nám.
Hoci osloviť Ho môže byť ťažké, tak ako otcovi, ktorý hľadal uzdravenie pre svojho syna, Spasiteľ povedal, že „veriacemu je všetko možné“, aj my môžeme v našich ťažkých chvíľach zvolať: „Pomôž [našej] nevere!“
Podriadenie našej vôle tej Jeho
Starší Neal A. Maxwell raz učil: „Podriadenie vôle jednotlivca je skutočne jediná unikátne osobná záležitosť, ktorú musíme položiť na Boží oltár.“ Niet divu, že kráľ Benjamín tak túžil, aby sa jeho ľud stal „ako dieťa, poddajným, miernym, pokorným, trpezlivým, plným lásky, ochotným podrobiť sa všetkým veciam, ktoré Pán považuje za vhodné na neho vložiť, rovnako ako sa dieťa podrobuje otcovi svojmu“.
Ako vždy, Spasiteľ nám dal dokonalý príklad. S ťažkým srdcom a s vedomím bolestnej práce, ktorú musel vykonať, sa podriadil Otcovej vôli, naplnil Svoje mesiášske poslanie a vám i mne otvoril prísľub večnosti.
Rozhodnutie podriadiť svoju vôľu Božej je skutkom viery, ktorý je základom nášho učeníctva. Keď sa tak rozhodneme, zistíme, že naša sloboda jednania nie je oslabená, ale naopak, je zväčšená a odmenená prítomnosťou Ducha Svätého, ktorý prináša zmysel, radosť, pokoj a nádej, ktoré nemôžeme nájsť nikde inde.
Pred niekoľkými mesiacmi sme s jedným prezidentom kolu navštívili sestru v jeho kole a jej mladého dospelého syna. Po rokoch strávených mimo Cirkvi, keď putovala po ťažkých a nepriateľských cestách, sa vrátila. Keď sme u nej boli na návšteve, opýtali sme sa jej, prečo sa vrátila.
„Pokazila som si život,“ povedala, „a vedela som, kde mám byť.“
Potom som sa jej opýtal, čo sa zo svojej cesty naučila.
Trochu emotívne sa podelila o to, že zistila, že mala chodiť do cirkvi dostatočne dlho na to, aby sa zbavila zvyku tam nechodiť, a že tam mala zostať, až kým by cirkev nebola miestom, na ktorom by chcela byť. Jej návrat nebol ľahký, ale keď uplatnila vieru v Otcov plán, pocítila, že sa Duch vracia.
A potom dodala: „Sama som sa naučila, že Boh je dobrý a že Jeho cesty sú lepšie ako moje.“
Vydávam svedectvo o Bohu, našom Večnom Otcovi, ktorý nás miluje, o Jeho Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý nás spasil. Oni poznajú naše bolesti a výzvy. Nikdy nás neopustia a dokonale vedia, ako nám pomôcť. Môžeme byť dobrej mysle, keď Im dôverujeme viac než komukoľvek inému. V posvätnom mene Ježiša Krista, amen.