Pochovajme svoje zbrane vzbury
Kiež pochováme – veľmi, veľmi hlboko – každý prvok vzbury proti Bohu v našom živote a nahradíme ho ochotným srdcom a ochotnou mysľou.
V Knihe Mormonovej sa píše, že približne 90 rokov pred narodením Krista začali synovia kráľa Mosiáša 14-ročnú misiu k Lámánitom. Mnoho generácií sa neúspešne snažilo priviesť lámánitský ľud k viere v náuku Kristovu. Tentoraz sa však vďaka zázračným zásahom Ducha Svätého obrátili tisíce Lámánitov a stali sa učeníkmi Ježiša Krista.
Je napísané: „A tak isto, akože žije Pán, tak isto toľko, koľko uverilo, či toľko, koľko bolo privedených k poznaniu pravdy kázaním Ammóna a bratov jeho podľa ducha zjavenia a proroctva, a moci Božej pôsobiacej skrze nich zázraky – áno, hovorím vám, akože žije Pán, toľko Lámánitov, koľko uverilo v ich kázanie a bolo obrátených k Pánovi, nikdy neodpadlo.“
Kľúč k trvalému obráteniu tohto ľudu je uvedený v nasledujúcom verši: „Lebo sa stali spravodlivým ľudom; zložili zbrane vzbury svojej, takže už nikdy viac proti Bohu nebojovali, ani proti žiadnemu z bratov svojich.“
Táto zmienka o „zbraniach vzbury“ bola doslovná i obrazná. Predstavuje ich meče a iné vojnové zbrane, ale aj ich neposlušnosť voči Bohu a Jeho prikázaniam.
Kráľ týchto obrátených Lámánitov to vyjadril takto: „A teraz hľa, bratia moji, … toto je všetko, čo sme mohli učiniť…, činiť pokánie zo všetkých hriechov svojich a mnohých vrážd, ktoré sme spáchali, a pohnúť Boha, aby ich vyňal zo sŕdc našich, lebo to bolo všetko, čo sme mohli učiniť, činiť pred Bohom dostatočné pokánie, aby sňal poškvrnu našu.“
Všimnite si kráľove slová – ich úprimné pokánie viedlo nielen k odpusteniu ich hriechov, ale Boh sňal poškvrnu týchto hriechov a dokonca z ich srdca vyňal aj túžbu hrešiť. Ako viete, namiesto toho, aby riskovali prípadný návrat k predchádzajúcemu stavu vzbury proti Bohu, radšej pochovali svoje meče. A tak ako pochovali svoje fyzické zbrane, so zmeneným srdcom pochovali aj svoju náklonnosť k hriechu.
Možno sa spytujeme, čo by sme mohli urobiť, aby sme nasledovali tento príklad a „zložili zbrane [našej] vzbury“, nech už sú akékoľvek, a „[obrátili sa] k Pánovi“ natoľko, že z našich sŕdc vymizne poškvrna hriechu a túžba po hriechu a my už nikdy neodpadneme.
Vzbura môže byť aktívna alebo pasívna. Klasickým príkladom svojvoľnej vzbury je Lucifer, ktorý sa v predsmrteľnom svete postavil proti Otcovmu plánu vykúpenia a zhromaždil aj ostatných, aby sa proti nemu postavili, „a oného dňa ho nasledovali mnohí“. Ani v našom čase nie je ťažké rozpoznať vplyv jeho pretrvávajúcej vzbury.
Nesvätá trojica antikristov v Knihe Mormonovej – Šérem, Nehor a Korihor – predstavuje klasickú ukážku aktívnej vzbury proti Bohu. Hlavnou tézou Nehora a Korihora bolo, že hriech neexistuje, preto nie je potrebné pokánie a neexistuje ani Spasiteľ. „Každému človeku sa vodí podľa nadania jeho, a … každý človek získava podľa sily svojej; a nech už človek učiní čokoľvek, nie je to zločin.“ Antikrist odmieta náboženskú autoritu a obrady a zmluvy považuje za úkony, ktoré sú „stanovené dávnymi kňazmi, aby nad nimi uchvátili moc a právomoc“.
Novším príkladom úmyselnej vzbury so šťastnejším koncom je príbeh Williama W. Phelpsa. Phelps vstúpil do Cirkvi v roku 1831 a bol vymenovaný za cirkevného tlačiara. Vydal niekoľko prvotných cirkevných publikácií, napísal množstvo náboženských piesní a slúžil ako pisár Josepha Smitha. Žiaľ, obrátil sa proti Cirkvi a prorokovi, dokonca až natoľko, že na súde v Missouri vydal falošné svedectvo proti Josephovi Smithovi, čo prispelo k prorokovmu uväzneniu.
Phelps neskôr napísal Josephovi, s prosbou o odpustenie. „Poznám svoju situáciu, poznáš ju ty a pozná ju Boh, a chcem byť zachránený, ak mi moji priatelia pomôžu.“
Prorok na to zareagoval takto: „Je pravda, že sme si kvôli tvojmu správaniu veľa vytrpeli. … Ťažkosti však už prešli, vôľa nášho Nebeského Otca sa splnila a my sme stále živí. … Poď, drahý bratu, veď vojna už je skončená, tí, ktorí sú raz priateľmi, sa napokon opäť spriatelia.“
S úprimným pokáním pochoval William Phelps svoje „zbrane vzbury“ a bol opäť prijatý do plného spoločenstva a už sa nikdy nevzdialil.
Možno zákernejšou formou vzbury proti Bohu je však tá pasívna verzia – ignorovanie Jeho vôle v našom živote. Mnohí, ktorí by nikdy neuvažovali o aktívnej vzbure, sa môžu postaviť proti Božej vôli a Božiemu slovu tým, že sa vyberú svojou vlastnou cestou, bez ohľadu na Božie vedenie. Pripomína mi to pieseň, ktorú pred rokmi preslávil spevák Frank Sinatra, ktorá vyvrcholila veršom: „I did it my way.“ (Urobil som to po svojom.) V živote je iste veľa priestoru pre osobné preferencie a individuálne rozhodnutia, ale keď ide o spásu a večný život, našou piesňou by malo byť: „Urobil som to po Božom,“ lebo ináč sa to skutočne nedá.
Vezmime si, povedzme, Spasiteľov príklad krstu. Podriadil sa krstu ako prejav vernosti Otcovi a ako príklad pre nás:
„Ukazuje deťom ľudským, že sa podľa tela pokoruje pred Otcom a dosvedčuje Otcovi, že bude jemu poslušný v zachovávaní prikázaní jeho. …
A hovoril deťom ľudským: Nasledujte ma. A preto, milovaní bratia moji, môžeme nasledovať Ježiša, pokiaľ nebudeme ochotní zachovávať prikázania Otcove?“
Ak chceme nasledovať Kristov príklad, neexistuje nič také ako robiť si „po svojom“. Snažiť sa nájsť iný smer do neba je ako márne pracovať na Babylonskej veži namiesto hľadenia ku Kristovi a Jeho spáse.
Meče a ďalšie zbrane, ktoré pochovali obrátení Lámániti, boli zbraňami vzbury, pretože ich takto používali. Tie isté zbrane v rukách ich synov, používané na obranu rodiny a slobody, vôbec neboli zbraňami vzbury proti Bohu. To isté platilo pre takéto zbrane, ktoré mali v rukách Nefiti: „Nebojovali o panovanie ani o moc, ale bojovali za domovy svoje a za slobody svoje, za manželky svoje, a za deti svoje, a za všetko čo mali, áno, za svoje rituály uctievania a za cirkev svoju.“
Rovnako sú v našom živote veci, ktoré môžu byť neutrálne alebo dokonca vo svojej podstate dobré, ale keď sa používajú nesprávnym spôsobom, stávajú sa „zbraňami vzbury“. Napríklad naša reč môže pozdvihovať alebo ponižovať. Tak ako povedal Jakub:
„Ale jazyk, (toto) nepokojné zlo, plné smrtiaceho jedu, nikto z ľudí nevládze skrotiť.
Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi; ním preklíname ľudí stvorených na podobu Božiu;
z tých istých úst vychádza dobrorečenie a preklínanie. Bratia moji, to nemá tak byť!“
Vo verejnej a osobnej debate dnešnej doby je veľa zlomyseľného a podlého. Veľa rozhovorov je vulgárnych a oplzlých, dokonca aj medzi mládežou. Takáto reč je „zbraňou vzbury“ proti Bohu, ktorá je „pln[á] smrtiaceho jedu“.
Dajme si ďalší príklad niečoho, čo je vo svojej podstate dobré, ale čo sa môže obrátiť proti Božím pokynom – kariéra človeka. V profesii, povolaní alebo službe možno nájsť skutočnú spokojnosť a všetci máme úžitok z toho, čo dosiahli a vytvorili oddaní a talentovaní ľudia v mnohých oblastiach.
Napriek tomu je možné, že oddanosť kariére sa môže stať hlavným životným cieľom človeka. Potom všetko ďalšie odsunieme na druhú koľaj, aj to, že Spasiteľ možno tiež potrebuje náš čas a talent. Pre mužov a tiež pre ženy, ktorí sa len kvôli kariérnemu postupu vzdajú reálnych príležitostí na manželstvo, ktorí nepriľnú k manželskému partnerovi a nepodporujú ho, nestarajú sa o svoje deti alebo sa dokonca úmyselne vyhýbajú požehnaniu a zodpovednosti, ktoré sú spojené s výchovou detí, sa môže chvályhodný úspech zmeniť na formu vzbury.
Ďalší príklad sa týka nášho fyzického bytia. Pavol nám pripomína, že máme oslavovať Boha svojím telom i svojím duchom a že toto telo je chrámom Ducha Svätého, „ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji“. Preto je opodstatnené, keď sa zaujímame o to, že svoj čas trávime starostlivosťou o svoje telo, ako len najlepšie vieme. Málokto z nás dosiahne vrcholové výkony, aké sme nedávno videli v úspechoch olympijských a paralympijských športovcov, a niektorí z nás pociťujú účinky veku alebo toho, čo prezident M. Russell Ballard nazval „uvoľňujúce sa nity“.
Napriek tomu verím, že sa nášmu Stvoriteľovi páči, keď sa snažíme čo najlepšie starať o Jeho úžasný dar, ktorým je fyzické telo. Poškvrniť alebo zneuctiť svoje telo, nesprávne ho používať alebo neurobiť všetko pre zdravý životný štýl by bolo znakom vzbury. Márnivosť a zaujatie svojou postavou, vzhľadom alebo oblečením môže byť zároveň druhým extrémom, ktorý vedie k uctievaniu Božieho daru namiesto uctievania Boha.
Pochovanie našich zbraní vzbury proti Bohu koniec koncov jednoducho znamená poddať sa nabádaniu Ducha Svätého, odložiť prirodzeného človeka a stať sa „svätým skrze uzmierenie Krista Pána“. Znamená to dať prvé prikázanie vo svojom živote na prvé miesto. Znamená to nechať Boha zvíťaziť. Ak sa naša láska k Bohu a odhodlanie slúžiť Mu celou svojou mocou, mysľou a silou stanú kritériom, podľa ktorého budeme posudzovať všetky veci a robiť všetky svoje rozhodnutia, pochováme tak svoje zbrane vzbury. Kristovou milosťou nám Boh odpustí naše hriechy a vzbury z minulosti a z nášho srdca odstráni poškvrnu týchto hriechov a vzbúr. Časom dokonca odstráni akúkoľvek túžbu po zle, tak ako to urobil s obrátenými Lámánitmi zastara. Potom ani my „nikdy neodpad[neme]“.
Pochovanie našich zbraní vzbury vedie k jedinečnej radosti. So všetkými, ktorí sa kedy obrátili k Pánovi, sme „vedení k tomu, aby [sme] ospevovali vykupujúcu lásku“. Náš Nebeský Otec a Jeho Syn, náš Vykupiteľ, potvrdili Svoj nekonečný záujem o naše najvyššie šťastie prostredníctvom najhlbšej lásky a obete. Denne zažívame Ich lásku. Určite Im to môžeme oplatiť našou vlastnou láskou a vernosťou. Kiež pochováme – veľmi, veľmi hlboko – každý prvok vzbury proti Bohu v našom živote a nahradíme ho ochotným srdcom a ochotnou mysľou. V mene Ježiša Krista, amen.