Synovia a dcéry Božie
My skutočne veríme, že sme doslovné deti Božie a vďaka tomu máme potenciál stať sa takými ako je On.
Rád by som sa s vami dnes podelil o jednu z najradostnejších, najúžasnejších a najmocnejších právd evanjelia, ktoré Boh zjavil. Táto pravda je tiež paradoxne jednou z tých, za ktoré sme kritizovaní. Jedna skúsenosť, ktorú som mal pred niekoľkými rokmi, nesmierne prehĺbila moje pochopenie tejto pravdy evanjelia.
Ako predstaviteľ Cirkvi som bol raz pozvaný na náboženskú konferenciu, kde bolo oznámené, že od tejto chvíle budú uznávané za platné všetky krsty, ktoré vykonali takmer všetky ostatné kresťanské cirkvi, ak sa krst vykonal vodou a v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Potom bolo vysvetlené, že toto pravidlo sa nevzťahuje na krsty vykonané Cirkvou Ježiša Krista Svätých neskorších dní.
Po skončení konferencie som mal možnosť hlbšie sa oboznámiť s dôvodmi tejto výnimky od vedúceho, ktorý mal na starosti jej vyhlásenie. Mali sme úžasný a obsažný rozhovor.
V skratke mi vysvetlil, že táto výnimka súvisí predovšetkým s našou konkrétnou vierou o Božstve, ktoré iné kresťanské denominácie často nazývajú Trojicou. Ocenil som, že si našiel čas, aby mi vysvetlil svoje presvedčenie a pravidlá svojej cirkvi. Na konci nášho rozhovoru sme sa objali a potom sme sa rozlúčili.
Keď som neskôr uvažoval o našej diskusii, myseľ mi okupovalo to, čo tento vedúci povedal o Svätých neskorších dní, ktorí nerozumejú tomu, čo nazval „tajomstvom Trojice“. Na čo narážal? Nuž, súviselo to s naším chápaním Božej prirodzenosti. Veríme, že Boh Otec „je povýšený človek“ s osláveným „telom z mäsa a kostí, ktoré je hmatateľné ako telo človeka; [a] Syn tiež“. Preto vždy, keď hovoríme o Božej prirodzenosti, istým spôsobom hovoríme aj o svojej vlastnej prirodzenosti.
A to nielen preto, že všetci sme boli stvorení „na [Jeho] obraz, podľa [Jeho] podoby“, ale aj preto, že, ako zaznamenal žalmista, Boh povedal: „Bohovia ste, všetci ste synovia Najvyššieho.“ Toto je pre nás vzácna náuka, ktorá je teraz s príchodom znovuzriadenia obnovená. V súhrne to nie je nič viac ani nič menej ako to, čo naši misionári učia ako prvý riadok a prvý odsek v prvej lekcii: „Boh je náš Nebeský Otec, … my sme Jeho deti“.
Možno si poviete: „Ale mnohí ľudia veria, že sme Božie deti.“ Áno, toto je pravda, ale ich chápanie môže byť trochu iné ako dôsledky hlbšieho významu, ktorý zastávame. Pre Svätých neskorších dní nie je toto učenie metaforické. Naopak, skutočne veríme, že všetci sme doslova deťmi Božími. On je „Otcom [našich] duchov“6 a vďaka tomu máme potenciál stať sa Mu podobnými, čo sa niektorým zdá byť nepredstaviteľné.
Od Prvého videnia, ktoré otvorilo dvere znovuzriadeniu, už ubehlo viac ako 200 rokov. Mladý Joseph Smith vtedy hľadal vedenie z neba, aby vedel, do ktorej cirkvi má vstúpiť. Prostredníctvom zjavenia, ktoré v ten deň dostal, a v neskorších zjaveniach, ktoré mu boli dané, získal prorok Joseph poznanie o Božej podstate a našom vzťahu, ktorý s Ním máme ako Jeho deti.
Vďaka tomu sa jasnejšie dozvedáme, že náš Nebeský Otec učil túto vzácnu náuku od samého začiatku. Dovoľte mi, aby som na ilustráciu uviedol aspoň dva príbehy z písiem.
Možno si pamätáte Božie pokyny, ktoré dal Mojžišovi a ktoré sú zaznamenané v Drahocennej perle.
Čítame tam, že „Boh povedal Mojžišovi, hovoriac: Hľa, ja som Pán Boh Všemohúci a Nekonečný je meno moje.“ Inými slovami: Mojžiš, chcem, aby si vedel, kým som. Potom dodal: „A hľa, ty si syn môj.“ Neskôr povedal: „A mám pre teba prácu, Mojžiš, syn môj; a ty si v podobenstve môjho Jednorodeného.“ A potom na záver ukončil slovami: „A teraz, hľa, túto jednu vec ti ukážem, Mojžiš, syn môj.“
Zdá sa, že Boh bol rozhodnutý dať Mojžišovi aspoň jednu lekciu: „Ty si moje dieťa“, čo zopakoval najmenej trikrát. Nemohol ani len spomenúť Mojžišovo meno bez toho, aby hneď nedodal, že je Jeho synom.
Keď však Mojžiš zostal sám, cítil sa slabý, lebo už nebol v Božej prítomnosti. Vtedy ho prišiel pokúšať Satan. Vidíte tu vzorec? Prvá vec, ktorú povedal Mojžišovi, bola: „Mojžiš, syn človeka, uctievaj ma.“
V tomto kontexte mohla byť Satanova požiadavka, aby sa mu klaňal, len rozptýlením. Významným pokušením pre Mojžiša v tejto slabej chvíli bolo, aby sa poplietol a uveril, že je len „synom človeka“, a nie Božím dieťaťom.
„A stalo sa, že Mojžiš pozrel na Satana a povedal: Kto si? Lebo hľa, ja som syn Boží, v podobenstve jeho Jednorodeného.“ Mojžiša to našťastie nepoplietlo a nedal sa rozptýliť. Dostal lekciu o tom, kým v skutočnosti je.
Ďalší príbeh je zaznamenaný v Matúšovi 4. Učenci to nazývajú „tri Ježišove pokušenia“, ako keby bol náš Pán pokúšaný len trikrát, čo samozrejme nie je pravda.
Na vysvetlenie významu a obsahu týchto pokušení boli použité stovky litrov atramentu. Ako vieme, kapitola sa začína vysvetlením, že Ježiš odišiel na púšť: „Keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí bol postil, nakoniec vyhladol.“
Satanovo prvé pokušenie sa očividne týkalo len uspokojovania Pánových telesných potrieb. „Povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby,“ vyzval Spasiteľa.
Druhé lákadlo asi malo niečo spoločné s pokúšaním Boha: „Zhoď sa; veď je napísané: Anjelom svojim prikáže o Tebe.“
Tretie Satanovo pokušenie sa napokon týkalo túžob a slávy sveta. Potom ako Ježišovi „ukázal všetky kráľovstvá sveta a ich slávu … povedal mu [Satan]: Toto všetko Ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať.“
Satanovo konečné pokušenie v skutočnosti možno nesúviselo s týmito tromi konkrétnymi provokáciami, ale skôr s pokúšaním Ježiša Krista, aby spochybnil Svoju božskú prirodzenosť. Lákaniu aspoň dvakrát predchádzalo spochybňujúce obvinenie zo strany Satana: „Ak si Syn Boží“ – ak v to naozaj veríš, urob toto či ono.
Všimnite si, prosím, čo sa stalo bezprostredne predtým, ako Ježiš odišiel na púšť, aby sa postil a modlil: nachádzame tu príbeh o Kristovom krste. A keď vystúpil z vody, z neba bolo počuť hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“
Vidíme toto spojenie? Vidíme tu určitý vzorec?
Niet divu, že vždy, keď sa učíme o našej božskej prirodzenosti a určení, protivník všetkej spravodlivosti nás pokúša, aby sme ich spochybnili.
Aké odlišné by boli naše rozhodnutia, keby sme skutočne vedeli, kým sme.
Žijeme v náročnom svete, vo svete narastajúceho zmätku, kde sa čestní ľudia usilujú prinajmenšom o to, aby podčiarkli našu ľudskú dôstojnosť, zatiaľ čo my patríme k cirkvi a prijímame evanjelium, ktoré pozdvihuje náš pohľad a pozýva nás k božstvu.
Ježišovo prikázanie, aby sme boli „dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský“, je jasným zrkadlom Jeho vysokých očakávaní a našich večných možností. Nič z toho sa však nestane zo dňa na deň. Podľa slov prezidenta Jeffreyho R. Hollanda sa to stane „nakoniec“. Ale prísľubom je, že ak „prídeme ku Kristovi“, budeme „v ňom zdokonalení“. Toto si vyžaduje veľa práce – nielen hocijakej práce, ale božskej práce. Jeho práce!
Dobrou správou je, že práve náš Otec v nebi povedal: „Lebo hľa, toto je dielo moje a sláva moja – uskutočniť nesmrteľnosť a večný život človeka.“
Pozvanie prezidenta Russella M. Nelsona k tomu, aby sme „mysleli celestiálne“, vyjadruje nádhernú pripomienku týkajúcu sa našej božskej prirodzenosti, nášho pôvodu a možného cieľa. Celestiálnosť môžeme získať len prostredníctvom zmiernej obety Ježiša Krista.
Možno práve preto Satan lákal Ježiša tým istým pokušením od začiatku až do konca Jeho pozemskej služby. Matúš zaznamenal, že keď Ježiš visel na kríži, tí, „čo chodili tadiaľ, rúhali sa Mu, … hovorili: … Ak si Syn Boží, … zostúp z kríža!“ Sláva Bohu, že neuposlúchol, ale namiesto toho nám zabezpečil spôsob, aby sme dostali všetky nebeské požehnania.
Vždy majme na pamäti, že za naše šťastie bola zaplatená veľká cena.
Svedčím, ako apoštol Pavol, že „Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia, a to dedičia Boží a spoludedičia Kristovi, ak s Ním trpíme, aby sme s Ním boli aj oslávení“. V mene Ježiša Krista, amen.