Hľadajte Ho celým svojím srdcom
Ak Ježiš Kristus hľadal pokojný čas na rozhovor s Bohom a na to, aby bol Ním posilnený, bolo by múdre, aby sme urobili to isté.
Pred niekoľkými rokmi sme s manželkou slúžili ako vedúci misie v Tokiu v Japonsku. Počas návštevy vtedy ešte staršieho Russella M. Nelsona v našej misii sa ho jeden z misionárov opýtal, ako najlepšie reagovať, keď im niekto povie, že je príliš zaneprázdnený, aby ich počúval. Starší Nelson takmer bez zaváhania povedal: „Spýtal by som sa, či je príliš zaneprázdnený, aby si v ten deň dal obed a potom by som ho učil, že má telo aj ducha, a tak ako jeho telo zomrie, ak nie je vyživované, zomrie aj jeho duch, ak ho nebude živiť dobré slovo Božie.“
Je zaujímavé poznamenať, že japonské slovo pre „zaneprázdnený“, isogašii, sa skladá zo znaku s dvoma symbolmi (忙). Ten naľavo znamená „srdce“ alebo „duch“ a ten napravo znamená „smrť“ – čo možno naznačuje, ako učil prezident Nelson, že byť príliš zaneprázdnení na to, aby sme živili nášho ducha, nás môže viesť k duchovnej smrti.
Pán vedel, že v tomto uponáhľanom svete plnom rozptýlení a rozruchu bude jednou z najväčších výziev našej doby nájsť si zmysluplný čas pre Neho. Prostredníctvom proroka Izaiáša Pán poskytol tieto slová rady a výstrahy, ktoré možno prirovnať k turbulentným dňom, v ktorých žijeme:
„V obrátení a upokojení bude vaša záchrana, v utíšení a dôvere bude vaša sila. Ale nechceli ste
a povedali ste: Nie! Na koňoch chceme utekať. Preto budete utekať! Na rýchlych vozoch chceme jazdiť. Preto rýchli budú tí, čo vás prenasledujú!“
Inými slovami, aj keď naša spása závisí od toho, že sa k Nemu často vraciame a odpočívame od starostí sveta, my to tak nerobíme. A aj keď naša dôvera bude pochádzať z posilnenia nadobudnutého v tichých chvíľach sedenia s Pánom v meditácii a úvahách, my to tak nerobíme. Prečo nie? Pretože hovoríme „nie“. Sme zaneprázdnení inými vecami – dalo by sa povedať, že utekáme na koni. Preto sa budeme stále viac vzďaľovať od Boha; budeme trvať na tom, aby sme išli stále rýchlejšie; a čím rýchlejšie pôjdeme, tým rýchlejšie nás bude Satan prenasledovať.
Možno to je dôvod, prečo nás prezident Nelson opakovane prosil, aby sme si v našom živote našli čas na Pána – každý jeden deň. Pripomína nám, že „tichý čas je posvätný čas – čas, ktorý napomôže osobnému zjaveniu a vyvolá pokoj“. Ale aby sme počuli Pánov tichý hlas, radil: „Musíte aj vy byť potichu.“
Byť potichu si však vyžaduje viac než len urobiť si čas na Pána – vyžaduje si to opustiť naše pochybujúce a ustráchané myšlienky a zamerať svoje srdce a myseľ na Neho. Starší David A. Bednar učil: „Pánovo napomenutie ‚upokojte sa‘ zahŕňa oveľa viac než len to, aby ste nehovorili alebo sa nehýbali.“ „Upokojiť sa,“ navrhol, „môže byť spôsob, ako nám pripomenúť, aby sme sa neomylne zamerali na Spasiteľa.“
Byť potichu je skutok viery a vyžaduje si snahu. V knihe Lectures on Faith [Lekcie o viere] sa píše: „Keď človek pracuje vierou, pracuje duševnou námahou.“ Prezident Nelson vyhlásil: „Naša pozornosť musí byť upriamená na Spasiteľa a Jeho evanjelium. Vyžaduje si to veľa psychickej snahy vzhliadať k Nemu v každej myšlienke. Ale keď tak učiníme, naše pochybnosti a strach sa stratia.“ Keď prezident David O. McKay hovoril o tejto potrebe zamerať našu myseľ, povedal: „Myslím si, že venujeme príliš málo pozornosti hodnote meditácie, zásade oddanosti. … Meditácia je jednými z … najposvätnejších dverí, cez ktoré prechádzame do prítomnosti Pána.“
V japončine je slovo mui, ktoré podľa mňa vystihuje tento viac vierou naplnený, kontemplatívny zmysel toho, čo znamená byť potichu. Pozostáva z dvoch znakov (無為). Znak naľavo znamená „nič“ alebo „ničota“ a znak napravo znamená „urobiť“. Spolu znamenajú „nerobiť“. Doslova by mohlo byť toto slovo nesprávne interpretované tak, že znamená „nerobiť nič“, rovnako ako „byť potichu“ môže byť nesprávne interpretované ako „nerozprávať alebo sa nehýbať“. Podobne ako fráza „byť ticho“ má však vyšší význam; pre mňa je to pripomienka spomaliť a žiť s väčším duchovným vedomím.
Keď som slúžil v predsedníctve územia Ázia – sever so starším Takashim Wadaom, dozvedel som sa, že jeho manželka, sestra Naomi Wadaová, je uznávaná japonská kaligrafka. Spýtal som sa sestry Wadaovej, či by mi nenakreslila japonské znaky pre slovo mui. Chcel som si zavesiť túto kaligrafiu na stenu ako pripomienku, aby som bol potichu a sústredil sa na Spasiteľa. Prekvapilo ma, keď s touto zdanlivo jednoduchou požiadavkou súhlasila len neochotne.
Vediac, že som pravdepodobne nesprávne pochopil jej váhanie, mi na druhý deň starší Wada vysvetlil, že napísanie týchto znakov si bude vyžadovať značné úsilie. Bude musieť premýšľať a meditovať o koncepte a znakoch, kým hlboko vo svojej duši nepochopí význam a nebude môcť vyjadriť tieto úprimné dojmy každým ťahom štetca. Hanbil som sa, že som ju tak nenútene požiadal, aby urobila niečo také náročné. Požiadal som ho, aby sa jej ospravedlnil za moju nevedomosť a aby jej oznámil, že svoju žiadosť sťahujem.
Viete si predstaviť moje prekvapenie a vďačnosť, keď mi sestra Wadaová bez vyžiadania pri mojom odchode z Japonska darovala tento krásny kus kaligrafie s japonskými znakmi pre slovo mui. Teraz visí na viditeľnom mieste na stene mojej kancelárie a pripomína mi, aby som bol ticho a každý deň hľadal Pána celým svojím srdcom, mocou, mysľou a silou. V tomto nezištnom čine zachytila význam slova mui, čiže spojenia byť potichu, lepšie ako by to urobili akékoľvek slová. Namiesto bezmyšlienkového a poslušného kreslenia znakov pristupovala ku svojej kaligrafii s celým úmyslom srdca a skutočným zámerom.
Podobne si Boh želá, aby sme k chvíľam s Ním pristupovali s rovnakou úprimnou oddanosťou. Keď tak činíme, naše uctievanie sa stáva vyjadrením našej lásky k Nemu.
On túži po tom, aby sme s Ním komunikovali. Pri jednej príležitosti, po prednesení úvodnej modlitby na stretnutí s Prvým predsedníctvom, sa prezident Nelson ku mne obrátil a povedal: „Kým ste sa modlili, myslel som na to, ako veľmi si Boh musí vážiť, keď si v nabitých programoch nájdeme čas na to, aby sme na Neho pamätali.“ Bolo to jednoduché, ale mocné pripomenutie toho, ako veľa to pre Nebeského Otca musí znamenať, keď sa zastavíme, aby sme s Ním mohli komunikovať.
Nech po našej pozornosti túži akokoľvek, nebude nás nútiť, aby sme k Nemu prišli. Nefitom vzkriesený Pán povedal: „Ako často by som vás zhromažďoval, tak ako sliepka zhromažďuje kuriatka svoje, a vy ste nechceli.“ Na to nadviazal týmto nádejným pozvaním, ktoré dnes platí aj pre nás: „Ako často vás budem zhromažďovať, tak ako sliepka zhromažďuje kuriatka svoje pod krídla svoje, ak budete činiť pokánie a ak sa navrátite ku mne s celým úmyslom srdca.“
Evanjelium Ježiša Krista nám dáva príležitosti často sa k Nemu vracať. Tieto príležitosti zahŕňajú každodennú modlitbu, štúdium písiem, obrad sviatosti, deň sabatu a chrámové uctievanie. Čo keby sme vyňali tieto posvätné príležitosti z našich zoznamov úloh a zaradili ich na zoznamy „nerobenia“; čo znamená pristupovať k nim s rovnakou pozornosťou a zameraním, s akou sestra Wadaová pristupuje k svojej kaligrafii?
Možno si hovoríte: „Nemám na to čas.“ Často sa cítim rovnako. Dovoľte mi však navrhnúť, že to, čo môže byť potrebné, nie je nevyhnutne viac času, ale viac uvedomenia a zamerania sa na Boha v dobe, ktorú sme si už pre Neho vyhradili.
Napríklad, čo keby sme pri modlitbe trávili menej času rozprávaním a viac času len tým, aby sme boli s Bohom a keď máme hovoriť, čo keby sme prejavovali srdečnejšie a konkrétnejšie našu vďaku a lásku?
Prezident Nelson radil, aby sme písma nielen čítali, ale aby sme si ich aj vychutnávali. Aký by to bol rozdiel, keby sme menej čítali a viac vychutnávali?
Čo keby sme urobili viac, aby sme pripravili svoju myseľ na prijatie sviatosti a radostne uvažovali o požehnaniach uzmierenia Ježiša Krista počas tohto posvätného obradu?
Čo keby sme si v deň sabatu, čo v hebrejčine znamená „odpočinok“, oddýchli od iných starostí a našli si čas na to, aby sme si ticho sadli s Pánom, aby sme Mu prejavili svoju oddanosť?
Čo keby sme počas nášho chrámového uctievania vynaložili disciplinovanejšie úsilie na to, aby sme dávali pozor alebo aby sme ostali trochu dlhšie v celestiálnej miestnosti v tichom rozjímaní?
Keď sa budeme menej zameriavať na činy a viac na posilňovanie nášho zmluvného spojenia s Nebeským Otcom a Ježišom Kristom, svedčím o tom, že každý z týchto posvätných momentov bude obohatený a dostaneme potrebné vedenie v našom osobnom živote. My, podobne ako Marta v Lukášovom rozprávaní, sme často opatrní a trápime sa mnohými vecami. Keď sa však budeme každý deň zhovárať s Pánom, On nám pomôže spoznať to, čo je najpotrebnejšie.
Dokonca aj Spasiteľ vo Svojej službe našiel čas na to, aby bol potichu. Písma sú plné príkladov toho, ako sa Pán utiahol na osamelé miesto, na horu, do pustatiny, na púšť alebo odišiel „trochu ďalej“, aby sa modlil k Otcovi. Ak Ježiš Kristus hľadal pokojný čas na rozhovor s Bohom a na to, aby bol Ním posilnený, bolo by múdre, aby sme urobili to isté.
Keď sústredíme svoje srdce a myseľ na Nebeského Otca a Ježiša Krista a načúvame tichému a jemnému hlasu Ducha Svätého, budeme mať väčšiu jasnosť v tom, čo je najpotrebnejšie, rozvinieme si hlbší súcit a nájdeme v Ňom odpočinok a posilnenie. Paradoxne, pomáhať Bohu urýchliť Jeho dielo spásy a povýšenia si môže vyžadovať, aby sme spomalili. Byť stále v pohybe môže prispievať k rozruchu v našich životoch a okradnúť nás o pokoj, ktorý hľadáme.
Svedčím o tom, že keď sa budeme často vracať k Pánovi s celým úmyslom srdca, spoznáme Ho v tichosti a dôvere a pocítime Jeho nekonečnú zmluvnú lásku k nám.
Pán prisľúbil:
„Priblížte sa mi a ja sa priblížim vám, hľadajte ma usilovne a nájdete ma.“
„Budete ma hľadať, a nájdete ma; keď ma budete hľadať celým srdcom.“
Svedčím o tom, že tento sľub je pravdivý. V mene Ježiša Krista, amen.