„Ja som“
Kristova pravá láska – zjavná v úplnej lojálnosti voči božskej vôli – pretrvala a pokračuje aj ďalej.
Je sabatný deň a zhromaždili sme sa, aby sme hovorili o Kristovi, o tom, ktorý bol ukrižovaný. Ja viem, že môj Vykupiteľ žije.
Zamyslite sa nad touto situáciou z posledného týždňa Ježišovho života v smrteľnosti. Zhromaždil sa zástup, vrátane rímskych vojakov ozbrojených palicami a opásaných mečmi. Táto vážna spoločnosť vedená úradníkmi z veľkňazov, ktorí niesli v ruke pochodne, nemala za cieľ dobyť mesto. V tú noc hľadali iba jedného muža, muža, o ktorom bolo známe, že nikdy vo Svojom živote pri sebe nemal zbraň, neobdržal vojenský výcvik ani sa nezapájal do fyzických súbojov.
Keď sa k Nemu vojaci priblížili, Ježiš k nim pristúpil v snahe ochrániť Svojich učeníkov a povedal: „Koho hľadáte?“ Odpovedali: „Ježiša Nazaretského.“ Ježiš povedal: „Ja som! … Ako im povedal: Ja som! Ustúpili a padli na zem.“
Je to pre mňa jeden z najpútavejších veršov v celých písmach. Okrem iného mi priamočiaro ukazuje, že len byť v prítomnosti Syna Božieho – veľkého Jehovu Starého zákona a Dobrého pastiera Nového zákona, ktorý nenosí zbrane žiadneho druhu – že len počuť hlas tohto Útočiska pred búrkou, tohto Kniežaťa pokoja, stačí na to, aby protivníci potkýnavo ustúpili, popadali na hromadu a aby si celá táto skupina priala, aby boli v tú noc priradení na prácu v kuchyni.
Písma hovoria, že len pár dní predtým, keď Pán víťazoslávne vstúpil do mesta, „vzbúrilo sa celé mesto“ a kládli otázku: „Kto je toto?“ Viem si predstaviť, že „Kto je toto?“ je otázka, ktorú si vtedy kládli aj títo zmätení vojaci.
Odpoveď na túto otázku nemohla byť v Jeho vzhľade, lebo Izaiáš asi sedemsto rokov predtým prorokoval, že „nemal postavu ani dôstojnosť, aby sme ho obdivovali, ani výzor, aby sme po ňom túžili“. Rozhodne nebola v Jeho kultivovanej garderóbe či v Jeho veľkom osobnom bohatstve, lebo nemal ani jedno z toho. Nepochádzala ani zo žiadneho odborného školenia v miestnych synagógach, pretože nemáme žiadny dôkaz, že by študoval v niektorej z nich, hoci aj vo Svojej mladosti dokázal zahanbiť pripravených pisárov a zákonníkov, ktorých priviedol k úžasu Svojou náukou „ako [od toho], kto má moc“.
Od tohto učenia v chráme k Jeho víťazoslávnemu vstupu do Jeruzalema až po konečné, neprijateľné zatknutie sa Ježiš zvyčajne nachádzal v ťažkých, často podvodných situáciách, v ktorých vždy zvíťazil – sú to víťazstvá, pre ktoré nemáme žiadne vysvetlenie okrem božskej DNA.
Napriek tomu mnohí ľudia po celú históriu zjednodušujú, dokonca bagatelizujú náš obraz o Ňom a Jeho svedectvo o tom, kým je. Zredukovali Jeho poctivosť na obyčajnú prudérnosť, Jeho spravodlivosť na obyčajný hnev, Jeho milosrdenstvo na obyčajnú tolerantnosť. Nesmieme byť vinní z takýchto zjednodušených verzií Jeho osoby, ktoré príhodne ignorujú učenia, ktoré považujeme za nepohodlné. Toto zľahčovanie sa týka dokonca aj Jeho najväčšej charakteristickej cnosti – Jeho lásky.
Ježiš učil počas Svojho poslania v smrteľnosti, že existujú dve veľké prikázania. Sú vyučované na tejto konferencii a budú vyučované navždy: „Milovať budeš Pána, svojho Boha [a] milovať budeš blížneho ako seba samého.“ Ak chceme verne nasledovať Spasiteľa v týchto dvoch kľúčových a neoddeliteľne spojených pravidlách, mali by sme sa pevne držať toho, čo skutočne povedal. A to, čo skutočne povedal, bolo: „Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázanie.“ V ten istý večer povedal, že sa máme „vzájomne [milovať], ako … [nás On] miloval“.
V týchto veršoch sú frázy, ktoré nás činia spôsobilými a definujú skutočnú, kresťanskú lásku – ktorá sa často nazýva aj pravá láska – absolútne zásadné.
Čo definujú? Akým spôsobom Ježiš miloval?
Po prvé, miloval „celým svojím srdcom, mocou, mysľou a silou“, čo mu poskytovalo schopnosť uzdraviť aj tú najhlbšiu bolesť a vysloviť aj tie najtvrdšie pravdy. V skratke bol tým, kto mohol prejaviť milosť a zároveň trvať na pravde. Ako povedal Lechí, keď žehnal svojho syna Jákoba: „Vykúpenie prichádza vo Svätom Mesiášovi a skrze neho; lebo on je plný milosti a pravdy.“ Jeho láska umožňuje povzbudzujúce objatie, keď je potrebné, a horký kalich, keď ho treba vypiť. A tak sa snažíme milovať – celým svojím srdcom, mocou, mysľou a silou – pretože aj On nás takto miluje.
Druhou charakteristikou Ježišovej božskej pravej lásky bola Jeho poslušnosť každého slova, ktoré vyšlo z Božích úst, pričom vždy zosúladil Svoju vôľu a správanie s vôľou a správaním Svojho Nebeského Otca.
Keď Kristus prišiel po Svojom vzkriesení na západnú pologuľu, povedal Nefitom: „Hľa, ja som Ježiš Kristus. … Pil som z oného horkého kalicha, ktorý mi Otec dal, … v čom som vytrpel vôľu Otca … od počiatku.“
Z toho nespočetného množstva spôsobov, akými sa mohol predstaviť, to Ježiš urobil tak, že vyhlásil, že je poslušný Otcovej vôli – bez ohľadu na to, že ani nie tak dávno predtým v hodine, kedy potreboval pomoc najviac, sa tento Jednorodený Syn Boží cítil byť Svojím Otcom úplne opustený. Kristova pravá láska – zjavná v úplnej lojálnosti voči božskej vôli – pretrvala a pokračuje aj ďalej, nielen počas jednoduchých a príjemných dní, no najmä aj počas tých najtemnejších a najťažších.
V písmach sa píše, že Ježiš bol „muž bolestí“. Zažil smútok, únavu, sklamanie a neznesiteľnú osamelosť. V tejto dobe aj vo všetkých ostatných dobách Ježišova láska nezlyháva a nezlyháva ani Otcova láska. S takouto zrelou láskou – takou, ktorá je príkladom, poskytuje moc a odovzdáva nám to, čo potrebujeme – tá naša tiež nezlyhá.
Ak sa teda stane, že čím viac sa snažíte, tým sa veci zdajú byť ťažšie; ak práve vtedy, keď sa usilujete pracovať na svojich obmedzeniach a nedostatkoch, nájdete niekoho alebo niečo, čo je odhodlané vyskúšať vašu vieru; ak vtedy, keď oddane pracujete, aj tak stále cítite, ako vás zaplavujú chvíle strachu, pamätajte si, že to tak bolo aj u niektorých najvernejších a najúžasnejších ľudí v každom období histórie. Pamätajte si tiež, že vo vesmíre existuje sila odhodlaná odporovať každej dobrej veci, ktorú sa snažíte vykonať.
A tak skrze hojnosť, ako aj chudobu, skrze súkromné uznanie, ako aj verejnú kritiku, skrze božské časti znovuzriadenia, ako aj ľudské slabosti, ktoré toho budú nevyhnutne súčasťou, zostávame po boku pravej Cirkvi Kristovej. Prečo? Pretože tak ako to bolo aj u nášho Vykupiteľa, zapísali sme sa na celý semester – nekončíme len pri prvom krátkom úvodnom kvíze, ale zostávame až po záverečnú skúšku. Radosťou je, že Riaditeľ nám všetkým poskytol potrebné odpovede ešte pred začatím kurzu. Okrem toho máme zástup vyučujúcich, ktorí nám tieto odpovede pripomínajú na pravidelných zastávkach na tejto ceste. No samozrejme nič z toho nefunguje, ak sa ulievame z hodín.
„Koho hľadáte?“ Celým srdcom odpovedáme: „Ježiša Nazaretského.“ Keď povie „Ja som“, pokľakneme na koleno a náš jazyk vyzná, že On je žijúci Kristus, že On sám vykonal uzmierenie za naše hriechy, že nás niesol, aj keď sme si mysleli, že nás opustil. Keď budeme stáť pred Ním a uvidíme rany v Jeho rukách, nohách, začneme rozumieť tomu, čo pre Neho znamenalo niesť naše hriechy a byť oboznámený so žiaľom, byť úplne poslušný vôli Svojho Otca – všetko z čistej lásky k nám. Aby sme ostatným predstavili vieru, pokánie, krst, dar Ducha Svätého a získanie našich požehnaní v dome Pána – toto sú tie základné zásady a obrady, ktoré koniec koncov odhalia našu lásku k Bohu a blížnemu a radostne charakterizujú pravú Kristovu Cirkev.
Bratia a sestry, svedčím, že Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní je vozidlom, ktoré nám Boh poskytol, aby sme boli povýšení. Evanjelium, ktoré učí, je pravdivé, a kňazstvo, ktoré ju legitimizuje, nie je pozemské. Svedčím, že Russell M. Nelson je prorok nášho Boha, tak ako ním boli aj jeho predchodcovia a ako budú aj jeho nástupcovia. A jedného dňa toto prorocké usmernenie povedie generáciu, ktorá uvidí nášho Posla spásy zostúpiť ako „blesk … od východu“ a my zvoláme: „Ježiš Nazaretský.“ On nám odpovie s naveky otvorenou náručou a nepredstieranou láskou: „Ja som.“ To sľubujem s apoštolskou mocou a právomocou Jeho svätého mena, dokonca Ježiša Krista, amen.