Vyživujte korene a vetvy porastú
Vetvy vášho svedectva budú čerpať silu z vašej prehlbujúcej sa viery v Nebeského Otca a Jeho milovaného Syna.
Stará kaplnka v meste Zwickau
Rok 2024 je pre mňa akýmsi medzníkom. Uplynulo už 75 rokov, odkedy som bol pokrstený a konfirmovaný za člena Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní v nemeckom meste Zwickau.
Moje členstvo v Cirkvi Ježiša Krista je mi vzácne. Byť zaradený medzi Boží ľud zmluvy, medzi vás, mojich bratov a sestry, je jednou z najväčších pôct môjho života.
Keď premýšľam o svojej osobnej ceste učeníctva, často sa v myšlienkach vraciam do starej vily v Zwickau, kde mám vzácne spomienky na to, keď som sa ako dieťa zúčastňoval na zhromaždeniach sviatosti Cirkvi Ježiša Krista. Práve tam dostala sadenica môjho svedectva prvú výživu.
V tejto starej kaplnke bol starý organ poháňaný vzduchom. Každú nedeľu mal jeden mladý muž za úlohu tlačiť nahor a nadol robustnú páku ovládajúcu mechy, aby organ fungoval. Niekedy som aj ja mal tú veľkú česť pomáhať pri tejto dôležitej úlohe.
Zatiaľ čo kongregácia spievala naše milované náboženské piesne, ja som zo všetkých síl pumpoval s pákou, aby organu nedošiel dych. Zo sedadla určeného na obsluhu mechov som mal skvelý výhľad na úžasné vitráže, z ktorých jedna zobrazovala Spasiteľa Ježiša Krista a druhá Josepha Smitha v Posvätnom háji.
Stále si pamätám na posvätné pocity, ktoré som mal pri pohľade na slnkom zaliate okná, keď som počúval svedectvá Svätých a spieval náboženské piesne Sionu.
Na tomto svätom mieste Duch Boží svedčil mojej mysli a srdcu, že je to pravda: Ježiš Kristus je Spasiteľom sveta. Toto je Jeho Cirkev. Prorok Joseph Smith videl Boha Otca a Ježiša Krista a počul Ich hlas.
Začiatkom tohto roka, keď som bol na návšteve v Európe, som mal možnosť vrátiť sa do Zwickau. Tá milovaná stará kaplnka tam žiaľ už nie je. Pred mnohými rokmi bola zbúraná, aby sa tak vytvoril priestor pre veľkú bytovku.
Čo je večné a čo nie?
Priznávam, že je smutné vedieť, že táto milovaná budova z môjho detstva je už len spomienkou. Pre mňa to bola posvätná budova. Bola to však len budova.
Naopak, duchovné svedectvo, ktoré som získal od Ducha Svätého pred mnohými rokmi, nepominulo. V skutočnosti sa ešte posilnilo. To, čo som sa naučil v mladosti o základných zásadách evanjelia Ježiša Krista, bolo mojím pevným základom počas celého života. Zmluvné spojenie, ktoré som nadviazal so svojím Nebeským Otcom a Jeho milovaným Synom, vo mne zostalo dlho po tom, čo kaplnku v Zwickau zbúrali a čo sa vitráže vytratili.
„Nebo a zem sa pominú,“ povedal Ježiš, „no moje slová nepominú.”
„Hory sa odvrátia a vrchy sa pohnú, láskavosť moja sa však od teba neodvráti, ani zmluva pokoja môjho sa nepohne, hovorí Pán.“
Jednou z najdôležitejších vecí, ktoré sa môžeme v tomto živote naučiť, je rozdiel medzi tým, čo je večné a čo nie. Keď to pochopíme, všetko sa zmení – naše vzťahy, rozhodnutia, ktoré robíme, to, ako sa správame k ľuďom.
Poznanie toho, čo je večné a čo nie, je kľúčom k tomu, aby porástlo naše svedectvo o Ježišovi Kristovi a Jeho Cirkvi.
Nemýľte si vetvy s koreňmi
Znovuzriadené evanjelium Ježiša Krista, ako učil prorok Joseph Smith, „zahŕňa všetkých a každý prvok pravdy“. To však neznamená, že každá pravda má rovnakú hodnotu. Niektoré pravdy sú kľúčové, podstatné, sú základom našej viery. Ostatné sú príveskami alebo vetvami – cenné, ale len vtedy, keď sú prepojené so základmi.
Prorok Joseph tiež povedal: „Základnými zásadami nášho náboženstva sú svedectvá apoštolov a prorokov týkajúce sa Ježiša Krista, toho, že zomrel, bol pochovaný a na tretí deň vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia; a všetky ostatné veci, ktoré prináležia k nášmu náboženstvu, sú toho iba príveskom.“
Inými slovami, Ježiš Kristus a Jeho zmierna obeť sú koreňom nášho svedectva. Všetky ďalšie veci sú vetvami.
To však neznamená, že vetvy nie sú dôležité. Strom potrebuje vetvy. Spasiteľ však povedal svojim učeníkom: „Ani [vetva] nemôže prinášať ovocie sama zo seba, len ak ostáva na vínnom kmeni.“ Bez spojenia so Spasiteľom, s výživou, ktorá sa nachádza v koreňoch, vetva vädne a odumiera.
Keď hovoríme o vyživovaní nášho svedectva o Ježišovi Kristovi, uvažujem, či si niekedy nemýlime vetvy s koreňmi. Túto chybu si všimol Ježiš u farizejov Svojej doby. Venovali toľko pozornosti relatívne malým detailom v zákone, že nakoniec zanedbali to, čo Spasiteľ nazval „závažnejšie v zákone“ – základné zásady ako „spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť“.
Ak chcete vyživovať strom, nebudete striekať vodu na jeho vetvy. Budete polievať korene. Podobne, ak chcete, aby vetvy vášho svedectva rástli a prinášali ovocie, vyživujte korene. Ak si nie ste istí určitou náukou, zvykom alebo prvkom z dejín Cirkvi, hľadajte objasnenie s vierou v Ježiša Krista. Snažte sa pochopiť Jeho obeť za vás, Jeho lásku k vám, Jeho vôľu pre vás. S pokorou Ho nasledujte. Vetvy vášho svedectva budú čerpať silu z vašej prehlbujúcej sa viery v Nebeského Otca a Jeho milovaného Syna.
Ak chcete napríklad získať silnejšie svedectvo o Knihe Mormonovej, zamerajte sa na svedectvo o Ježišovi Kristovi, ktoré je v nej obsiahnuté. Všimnite si, ako o Ňom svedčí Kniha Mormonova, čo o Ňom učí a ako vás pozýva a inšpiruje, aby ste k Nemu prišli.
Ak sa snažíte mať zmysluplnejšiu skúsenosť na cirkevných zhromaždeniach alebo v chráme, skúste hľadať Spasiteľa v posvätných obradoch, ktoré tam prijímame. Nachádzajte Pána v Jeho svätom dome.
Ak sa niekedy cítite vyhorení alebo preťažení v dôsledku vášho cirkevného povolania, skúste svoju službu zamerať na Ježiša Krista. Nech je výrazom vašej lásky k Nemu.
Vyživujte korene a vetvy porastú. A časom prinesú svoje ovocie.
Zakorenení a budovaní v Ňom
Silná viera v Ježiša Krista nevzniká len tak z dňa na deň. Nie, v tomto smrteľnom svete je to, čo rastie samo od seba, práve tŕnie a hložie pochybností. Zdravý a plodný strom viery si vyžaduje zámerné úsilie. A dôležitou súčasťou tohto úsilia je uistiť sa, že sme pevne zakorenení v Kristovi.
Napríklad: Spasiteľovo evanjelium a Cirkev nás môžu najprv priťahovať, pretože na nás urobia dojem priateľskí členovia, milý biskup alebo pekný vzhľad kaplnky. Tieto okolnosti sú určite dôležité pre rast Cirkvi.
Ak sa však korene nášho svedectva nikdy nezapustia hlbšie, čo sa stane, keď sa presťahujeme do zboru, ktorý sa schádza v menej pôsobivej budove, s členmi, ktorí nie sú takí priateľskí, a keď biskup povie niečo, čo nás urazí?
Ďalší príklad: Nezdá sa vám rozumné dúfať, že ak budeme zachovávať prikázania a budeme spečatení v chráme, budeme požehnaní veľkou, šťastnou rodinou s bystrými, poslušnými deťmi, ktoré všetky zostanú aktívne v Cirkvi, budú slúžiť na misii, spievať v speváckom zbore a každú sobotu ráno dobrovoľne pomáhať pri upratovaní zborového domu?
Pevne dúfam, že sa nám to všetko v živote podarí. Ale čo ak nie? Zostaneme pripútaní k Spasiteľovi bez ohľadu na okolnosti – budeme dôverovať Jemu a Jeho načasovaniu?
Musíme sa sami seba pýtať: Je moje svedectvo založené na tom, v čo dúfam, že sa mi v živote stane? Závisí od konania alebo postoja iných? Alebo je pevne založené na Ježišovi Kristovi, zakorenené a budované v Ňom, bez ohľadu na meniace sa životné okolnosti?
Tradície, zvyky a viera
V Knihe Mormonovej sa píše o ľuďoch, ktorí „boli prísni v dodržiavaní obradov Božích“. Potom však prišiel skeptik menom Korihor, ktorý sa vysmieval Spasiteľovmu evanjeliu a nazýval ho „pochabý[m]“ a „hlúpy[mi] tradíci[ami] ich otcov“. Korihor „[zviedol] srdcia mnohých, spôsobujúc, že dvíhali hlavy v zlovoľnosti svojej“. Ďalších však oklamať nemohol, pretože pre nich bolo evanjelium Ježiša Krista oveľa viac ako nejakou tradíciou.
Viera je silná vtedy, keď má hlboké korene v osobnej skúsenosti, v osobnej oddanosti Ježišovi Kristovi, nezávisle od toho, aké sú naše tradície alebo čo hovoria či robia iní.
Naše svedectvo bude skúšané a preverované. Viera nie je vierou, ak nie je nikdy skúšaná. Viera nie je silná, ak sa proti nej nikdy nič nepostaví. Preto nezúfajte, ak máte skúšky viery alebo nezodpovedané otázky.
Nemali by sme očakávať, že budeme všetkému rozumieť skôr, ako začneme konať. To nie je viera. Tak ako učil Alma: „Viera neznamená mať dokonalú znalosť všetkých vecí. Ak čakáme s konaním, kým nebudú zodpovedané všetky naše otázky, veľmi obmedzujeme dobro, ktoré môžeme dosiahnuť, a obmedzujeme moc našej viery.
Viera je krásna, pretože vytrvá i vtedy, keď požehnania neprichádzajú podľa našich predstáv. Nevidíme do budúcnosti, nepoznáme všetky odpovede, ale môžeme dôverovať Ježišovi Kristovi, pretože On je náš Spasiteľ a Vykupiteľ.
Viera znáša skúšky a neistoty života, pretože je pevne zakorenená v Kristovi a Jeho náuke. Ježiš Kristus a náš Otec v nebi, ktorý Ho poslal, je jediným neochvejným, dokonale spoľahlivým predmetom našej dôvery.
Svedectvo nie je niečo, čo sa postaví raz a ostane stáť navždy. Je skôr ako strom, ktorý neprestajne vyživujete. Zasadiť Božie slovo do svojho srdca je len prvým krokom. Keď vaše svedectvo začne rásť, až potom sa začne skutočná práca! Práve vtedy ho „vyživujme … s veľkou starostlivosťou, aby [mohlo] zapustiť korene, aby [mohlo] vyrastať a priniesť nám ovocie“. Vyžaduje si to „veľkú usilovnosť“ a „trpezlivosť“ so slovom. Prísľuby spasiteľa sú však isté: „Zožnete odmenu za vieru svoju a za usilovnosť svoju, a za trpezlivosť, a za zhovievavosť, keď ste čakali na to, až vám strom prinesie ovocie.“
Drahí bratia a sestry, drahí priatelia, tak trochu mi chýba tá stará kaplnka v Zwickau s vitrážovými oknami. Ale za posledných 75 rokov ma Ježiš Kristus viedol na ceste životom, ktorý je vzrušujúcejší, než som si kedy vedel predstaviť. Utešoval ma v mojich trápeniach, pomáhal mi spoznať moje slabosti, uzdravoval moje duchovné rany a živil ma v mojej rastúcej viere.
Úprimne sa modlím a žehnám nám, aby sme neustále vyživovali korene našej viery v Spasiteľa, v Jeho náuku i v Jeho Cirkev. O tomto svedčím v posvätnom mene nášho Spasiteľa, nášho Vykupiteľa, nášho Majstra – v mene Ježiša Krista, amen.