Dávid

Kráľ dávneho Izraela v Starom zákone.

Dávid bol synom Izaja z kmeňa Júdovho. Bol odvážnym mladým mužom, ktorý zabil leva, medveďa a filištínskeho obra Goliáša (1. Sam. 17). Dávid bol vyvolený a pomazaný, aby sa stal kráľom Izraela. V dospelosti, podobne ako Saul, sa previnil ťažkými zločinmi, ale na rozdiel od Saula bol schopný prejaviť pravú ľútosť. Bol teda schopný získať odpustenie, okrem vraždy Uriáša (NaZ 132:39). Jeho život môžeme rozdeliť na štyri časti: 1) v Betleheme, kde bol pastierom (1. Sam. 16–17); 2) na dvore kráľa Saula (1. Sam. 18:1–19:18); 3) ako utečenec (1. Sam. 19:18–31:13; 2. Sam. 1); 4) ako kráľ nad Júdom v Chebróne (2. Sam. 2–4), a neskôr ako kráľ Izraela (2. Sam. 5–24; 1. Kr. 1:1–2:11).

Po Dávidovom hriechu cudzoložstva s Batšebou nasledovala séria nešťastí, ktoré pokazili posledných dvadsať rokov jeho života. Národ ako celok počas jeho vlády prosperoval, ale Dávid trpel následkami svojich hriechov. Boli tu stále rodinné spory, ktoré v prípade Absolóna a Adónijá skončili v otvorenej vzbure. Tieto udalosti sú naplnením vyhlásenia prokoka Nátana ohľadom Dávida kvôli jeho hriechom (2. Sam. 12:7–13).

Napriek týmto nešťastiam bola Dávidova vláda najúžasnejšou v histórii Izraela, lebo 1) spojil kmene do jedného národa, 2) zabezpečil nepopierateľné vlastníctvo krajiny, 3) založil vládu na pravom náboženstve, takže vôľa Božia bola zákonom Izraela. Z týchto dôvodov bola Dávidova vláda neskôr považovaná za zlatý vek národa a za príklad slávnejšieho veku, kedy príde Mesiáš (Iz. 16:5; Jer. 23:5; Ez. 37:24–28).

Dávidov život ukazuje, ako je nutné, aby všetci ľudia vytrvali v spravodlivosti do konca. Keď bol mladý, hovorili o ňom, že je mužom podľa Pánovho srdca (1. Sam. 13:14); ako muž hovoril skrze Ducha a mal veľa zjavení. Ale zaplatil veľkú cenu za to, že nebol poslušný prikázaní Božích (NaZ 132:39).