Napĺňanie našich domovov svetlom a pravdou
Cheryl A. Esplinová
Druhá radkyňa v generálnom predsedníctve Primáriek
Na to, aby sme my a naše rodiny odolali tlaku sveta, musíme byť naplnení svetlom a evanjeliom pravdy.
Moje srdce je naplnené Duchom potom, čo som počula tieto rodiny učiť onú posvätnú pravdu „Rodina je od Boha“1. Inšpirujúca hudba je iba jedným z mnohých spôsobov, ako môžeme cítiť Ducha, ako nám našepkáva, napĺňa nás svetlom a pravdou.
Tento koncept byť naplnení svetlom a pravdou sa pre mňa stal obzvlášť dôležitým vďaka skúsenosti spred mnohých rokov. Zúčastnila som sa stretnutia, kde boli prítomné členky generálnej rady Mladých žien a učili o vytváraní duchovne silných rodín a domovov. Aby to názorne predviedli, vedúca Mladých žien ukázala dve plechovky od limonády. V jednej ruke mala prázdnu plechovku a v druhej držala neotvorenú plnú plechovku limonády. Najskôr stlačila tú prázdnu plechovku; tá sa pod tlakom začala ohýbať a strácať tvar. Potom v druhej ruke stlačila neotvorenú plechovku. Držala pevne. Nepokrčila sa ani nestratila tvar tak ako tá prázdna plechovka – pretože bola plná.
Prirovnali sme túto ukážku k nášmu osobnému životu a k našim domovom a rodinám. Keď sú naplnené Duchom a evanjeliom pravdy, máme moc odolať vonkajším silám sveta, ktoré nás obklopujú a tlačia proti nám. Avšak, ak nie sme naplnení duchovne, nemáme vnútornú silu odolávať vonkajším tlakom a môžeme sa zrútiť, keď proti nám budú tieto sily tlačiť.
Satan vie, že na to, aby sme my a naše rodiny odolali tlaku sveta, musíme byť naplnení svetlom a evanjeliom pravdy. Takže urobí všetko, čo je v jeho silách, aby rozdrobil, prekrútil a zničil pravdu evanjelia a aby nás od tej pravdy oddelil.
Mnohé z nás boli pokrstené a obdržali sme dar Ducha Svätého, ktorého úlohou je zjavovať a učiť pravdu o všetkých veciach.2 Veľkým privilégiom, ktoré prichádza s týmto darom je zodpovednosť vyhľadávať pravdu, žiť podľa pravdy, ktorú poznáme, a zdieľať a ochraňovať pravdu.
Jedným z miest, kde môžeme najlepšie byť naplnení svetlom a pravdou sú naše domovy. Slová refrénu piesne, ktorú sme počuli nám pripomínajú: „Boh nám dal rodiny aby nám pomohol stať sa takými, akými On chce, aby sme boli.“3 Rodiny sú Pánovou školou na zemi, aby nám pomohli naučiť sa evanjelium a žiť podľa neho. Do našich rodín prichádzame s posvätnou povinnosťou pomáhať si navzájom sa duchovne posilňovať.
Silné večné rodiny a Duchom naplnené domovy sa iba tak neprihodia. Žiada si to veľké úsilie, trvá to nejaký čas a žiada si to tiež, aby každý člen rodiny pre to niečo urobil. Každá domácnosť je odlišná, ale každá domácnosť, v ktorej čo i len jeden člen vyhľadáva pravdu môže mať význam.
Neustále nám radia, aby sme zvýšili svoje duchovné poznanie skrze modlitbu a skrze štúdium písiem a slov žijúcich prorokov a premýšľaním nad nimi. Prezident Dieter F. Uchtdorf vo svojom príhovore na generálnej konferencii hovoril o obdržaní svedectva svetla a pravdy toto:
„Večný a Všemohúci Boh, … sa bude rozprávať s tými, ktorí Ho oslovia s úprimným srdcom a skutočným zámerom.
Bude s nimi hovoriť v snoch, zjaveniach, myšlienkach a pocitoch.“
Prezident Uchtdorf pokračuje: „Bohu na vás záleží. Bude počúvať a bude odpovedať na vaše osobné otázky. Odpovede na vaše modlitby prídu Jeho vlastným spôsobom a v Jeho vlastnom čase, a preto sa musíte naučiť počúvať Jeho hlas.“4
Krátky príbeh z rodinnej histórie dokresľuje túto radu.
Pred niekoľkými mesiacmi som čítala svedectvo mojej pra-prastarej matky Elizabeth Staheli Walkerovej. Elizabeth prišla do Ameriky ako dieťa spolu so svojou rodinou zo Švajčiarska.
Potom ako sa Elizabeth vydala, spolu so svojím manželom a deťmi žili v Utahu blízko hraníc Nevady, kde viedli malú poštu. Ich domov bol zástavkou pre cestujúcich. Celý deň a celú noc museli byť pripravení navariť a vydať pocestným jedlo. Bola to ťažká, vyčerpávajúca práca a oddychu mali len málo. Ale najväčšou Elizabethinou obavou boli rozhovory ľudí, ktorí sa tam zastavovali.
Elizabeth povedala, že dovtedy brala ako samozrejmosť to, že Kniha Mormonova je pravdivá, že prorok Joseph Smith bol povolaný Bohom, aby vykonal to čo vykonal a že jeho posolstvom bol plán života a spásy. Ale život, ktorý tam zakúšala bol všetkým, len nie podporou tejto jej viery.
Niektorí pocestní, ktorí sa tam zastavili, boli sčítaní, vzdelaní, múdri muži a vždy sa rozprávali okolo jej stola o tom, že Joseph Smith bol „prešibaný podvodník“, ktorý sám napísal Knihu Mormonovu a predával ju, aby na tom zarobil. Správali sa tak, ako by myslieť si niečo iné bolo absurdné, tvrdiac, „že mormonizmus je bláznovstvo“.
Všetky takého reči spôsobili, že sa Elizabeth cítila izolovane a osamelo. Nebol tam nik, s kým by sa mohla rozprávať, dokonca ani čas na modlitbu – hoci sa modlila pri práci. Veľmi sa bála povedať niečo tým, ktorí tak zosmiešňovali jej náboženstvo. Povedala, že nevedela, či majú pravdu, ale mala pocit, že by svoju vieru nemohla obhájiť, keby sa o to pokúsila.
Neskôr sa Elizabeth s rodinou odsťahovala. Povedala, že potom mala viac času na premýšľanie a nebola taká rozrušená po celý čas. Často zašla dole do pivnice a modlila sa k Nebeskému Otcovi ohľadom toho, čo ju trápilo – pre oné poznámky zdanlivo učených mužov, ktorí hovorili o evanjeliu, že je to bláznovstvo, a rovnako aj o Josephovi Smithovi a Knihe Mormonovej.
Jednej noci mala Elizabeth sen. Povedala: „Zdalo sa mi, že stojím na úzkej ceste pre povozy, ktorá viedla okolo úpätia nízkeho zvlneného kopca a v polovici cesty hore na kopec som uvidela muža ako sa díva dole a hovorí, alebo sa mi zdalo, že hovorí s mladým mužom, ktorý kľačal; a skláňal sa nad jamou v zemi. Jeho ruky boli napriahnuté a vyzeralo to, ako keby sa načahoval za niečím v jame. Videla som vrchnák z kameňa a zdalo sa, že bol odvalený z jamy, nad ktorou sa chlapec skláňal. Na ceste bolo mnoho ľudí, ale zdalo sa, že nikoho nezaujímali dvaja muži na úpätí kopca. Bolo tam niečo, čo prišlo spolu so snom a nadchlo ma tak, že som sa hneď zobudila; … nemohla som o svojom sne povedať nikomu, ale bola som presvedčená, že to bol anjel Moroni, ktorý poučoval Josepha v momente, kedy obdržal dosky.“
Na jar roku 1893 cestovala Elizabeth do Salt Lake City na zasvätenie chrámu. Svoju skúsenosť opísala: „Uvidela som rovnaký obrázok aký som zazrela vo svojom sne, myslím že bol namaľovaný na sklenenom okne. Uistilo ma to, že ak by som aj videla samotný pahorok Kumora, nevyzeral by reálnejšie. Bola som presvedčená, že mi vo sne bola ukázaná podoba anjela Moroniho, ako odovzdáva Josephovi Smithovi zlaté dosky.“
Mnoho rokov potom, čo mala tento sen a niekoľko mesiacov predtým, ako zomrela vo veku nedožitých osemdesiatich ôsmich rokov, obdržala Elizabeth mocné nabádanie. Povedala: „Prišla ku mne myšlienka taká jednoduchá … ako keby mi niekto povedal …, Nepochovaj svoje svedectvo do zeme‘.“5
O generácie neskôr Elizabethini potomkovia stále čerpajú silu z jej svedectva. Tak ako Elizabeth, žijeme vo svete, kde je mnoho pochybovačov a kritikov, ktorí zosmiešňujú a sú proti pravdám pre nás tak drahým. Počúvame mätúce príbehy a odporujúce posolstvá. Tiež ako Elizabeth, budeme musieť robiť to najlepšie, čo môžeme, aby sme sa držali takého svetla a pravdy, aké momentálne máme, obzvlášť v ťažkých časoch. Odpovede na naše modlitby nemusia prísť dramaticky, ale musíme nájsť tiché okamihy, aby sme hľadali väčšie svetlo a pravdu. A keď to obdržíme, je našou zodpovednosťou podľa toho žiť, deliť sa o to a ochraňovať to.
Zanechávam vám svoje svedectvo, že viem, že ak naplníme naše srdcia a domácnosti Spasiteľovým svetlom a pravdou, budeme mať vnútornú silu za každých okolností. V mene Ježiša Krista, amen.