Pokiaľ budete zodpovední
Starší Jorge F. Zeballos
Sedemdesiatnik
Tlačme sa vpred tým, že sa naučíme, čo je naša povinnosť, že budeme činiť správne rozhodnutia a konať podľa nich a prijímať vôľu nášho Otca.
Mal som len 12 rokov, keď do mesta v severnom Chile, kde som sa narodil, po prvýkrát dorazili misionári, aby tam kázali. Raz v nedeľu, potom, čo som pol roka chodil na zhromaždenie jednej malej pobočky, mi jeden z nich, keď roznášal sviatosť, ponúkol chlieb. Pozrel som sa na neho a ticho povedal: „Nemôžem.“
„Prečo nie?“ spýtal sa.
Povedal som mu: „Pretože nie som členom Cirkvi.“1
Nemohol tomu uveriť. Bol v šoku. Asi si myslel: „Ale tento mladý muž chodí na každé jedno zhromaždenie! Ako to, že nie je členom Cirkvi?“
Na druhý deň prišli misionári k nám domov a urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby mohli učiť celú moju rodinu. Ale pretože moja rodina neprejavila záujem, bola to len moja každotýždenná návšteva zhromaždenia po viac ako šesť mesiacov, ktorá misionárom dodala dosť odvahy na to, aby pokračovali. Konečne nastal ten veľký okamih, na ktorý som čakal, kedy ma vyzvali, aby som sa stal členom Cirkvi Ježiša Krista. Misionári mi vysvetlili, že ako neplnoletý budem potrebovať povolenie od rodičov. Išiel som s misionármi za otcom a myslel si, že mi s láskou odpovie: „Synak, keď budeš plnoletý, budeš môcť činiť vlastné rozhodnutia.“
Keď s ním misionári hovorili, vrúcne som sa modlil, aby sa v srdci obmäkčil a dal mi povolenie, ktoré som chcel. Jeho odpoveď misionárom znela: „Starší, už viac ako pol roka sledujem svojho syna Jorgeho, ako v nedeľu skoro ráno vstáva, oblieka si svoje najlepšie šaty a ide do kostola. Cirkev má na jeho život podľa mňa dobrý vplyv.“ Potom sa obrátil ku mne a prekvapil ma tým, že povedal: „Synak, ak budeš za toto rozhodnutie niesť zodpovednosť, máš moje povolenie byť pokrstený.“ Objal som ho, pobozkal a poďakoval mu za to, čo pre mňa robí. Na druhý deň som sa dal pokrstiť. Minulý týždeň od tohto dôležitého okamihu môjho života uplynulo 47 rokov.
Akú zodpovednosť máme ako členovia Cirkvi Ježiša Krista? Prezident Joseph Fielding Smith to vyjadril týmito slovami: „Máme tieto dve veľké zodpovednosti. … Po prvé, snažiť sa o svoju vlastnú spásu; a po druhé, máme povinnosť voči blížnym.“2
Toto sú teda hlavné zodpovednosti, ktoré nám náš Otec uložil: usilovať sa o svoju vlastnú spásu a o spásu druhých s porozumením, že v tomto vyhlásení spása znamená dosiahnuť najvyšší stupeň slávy, ktorú náš Otec pripravil pre Svoje poslušné deti.3 Tieto zodpovednosti, ktoré nám boli zverené – a ktoré sme dobrovoľne prijali – musia určovať naše priority, túžby, rozhodnutia a každodenné správanie sa.
Pre niekoho, kto porozumel tomu, že vďaka uzmiereniu Ježiša Krista je povýšenie skutočne na dosah, znamená zlyhanie pokusu ho získať zatratenie. Protikladom spásy je teda zatratenie, rovnako ako je protikladom úspechu zlyhanie. Prezident Thomas S. Monson učil, že „ľudia sa nedokážu na dlhšiu dobu zmieriť s priemernosťou, keď raz pocítili, že majú na to, aby vynikli“4. Ako by sme sa potom mohli uspokojiť s niečím menším ako s povýšením, keď vieme, že je možné ho získať?
Dovoľte mi podeliť sa o štyri kľúčové zásady, ktoré nám pomôžu naplniť našu túžbu byť zodpovední nášmu Otcovi v Nebi a zároveň reagovať na Jeho očakávania, že sa staneme takými, ako je On.
1. Učme sa svojim povinnostiam
Ak máme činiť Božiu vôľu a byť Mu zodpovední, musíme začať tým, že sa naučíme, aká je Jeho vôľa ohľadom nás a porozumieme jej, prijmeme ju a budeme podľa nej žiť. Pán povedal: Naučte sa teda každý svojim povinnostiam a venujte sa so všetkou usilovnosťou úradu, ku ktorému ste boli povolaní.5 Nestačí mať túžbu robiť to, čo je správne, pokiaľ sa neuistíme, že rozumieme tomu, čo od nás náš Otec očakáva a čo máme podľa Neho robiť.
V príbehu Alice v krajine zázrakov Alica nevie, ktorou cestou sa má vybrať, a tak sa pýta mačky Škľabky: „Povedala by si mi prosím, ktorou cestou mám ísť?“
Mačka odpovie: „Záleží na tom, kam sa chceš dostať.“
Alica na to: „Je mi jedno kam.“
„Potom je jedno, kadiaľ pôjdeš,“ odpovie mačka.6
Ale my vieme, že cesta, ktoré vedie k „strom[u], ovocie ktorého [je] žiaduce, aby učinilo človeka šťastným“7 – „cesta, ktorá vedie k životu“ – je úzka. A že kráčať po nej si žiada úsilie a „málo je tých, čo ju nachádzajú“8.
Nefi učí, že „slová Kristove vám povedia všetky veci, ktoré máte činiť“9. Potom dodáva, že „[Duch Svätý], … vám ukáže všetky veci, ktoré máte činiť“10. Zdrojmi, ktoré nám umožňujú zistiť, čo je naša povinnosť, sú teda slová Kristove, ktoré máme prostredníctvom dávnych aj novodobých prorokov a zjavenie, ktoré obdržíme skrze Ducha Svätého.
2. Rozhodnime sa
Nech už sme sa dozvedeli o znovuzriadenom evanjelium, o konkrétnom prikázaní, o povinnostiach spojených so službou v určitom povolaní či o zmluvách, ktoré uzatvárame v chráme, je na nás, či sa rozhodneme podľa týchto nových vedomostí konať alebo nie. Každý človek sa slobodne sám za seba rozhoduje, či uzatvorí posvätné zmluvy ako sú krst alebo chrámové obrady. Pretože bežnou súčasťou náboženského života v staroveku boli prísahy, Starý zákon hovorí: „Na moje meno falošne neprisahajte.“11 V zenite času ale Spasiteľ učil vyšší princíp dodržiavania záväzkov, keď povedal, že áno znamená áno, a nie znamená nie.12 Slovo človeka by malo stačiť ako dôkaz, že on či ona hovorí pravdu a dôkaz ich záväzku voči druhému – čo platí dokonca o to viac, keď ten druhý je náš Otec v Nebi. Tým, že si ctíme záväzok, dávame najavo, že hovoríme pravdu a sme úprimný.
3. Konajme podľa toho
Potom, čo sa naučíme, čo je naša povinnosť a učiníme rozhodnutia, ktoré sú spojené s tým, čo sme sa naučili a čomu sme porozumeli, musíme podľa toho konať.
Mocným príkladom Spasiteľovho pevného odhodlania splniť Svoj záväzok voči Otcovi je udalosť, kedy k Nemu priniesli ochrnutého muža, aby ho uzdravil. „Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: Syn môj, odpúšťajú sa ti hriechy!“13 Vieme, že pre získanie odpustenia hriechov je nevyhnutné uzmierenie Ježiša Krista, ale keď došlo k tomuto uzdraveniu ochrnutého muža, oná veľkolepá udalosť zatiaľ neprebehla; Spasiteľovo utrpenie v Getsemanskej záhrade a na kríži mali ešte len nastať. Ježiš však nielenže požehnal onému ochrnutému mužovi tým, že mohol vstať a chodiť, ale zároveň mu udelil odpustenie hriechov, čím dal jednoznačne najavo, že nezlyhá, že splní to, čím sa zaviazal Svojmu Otcovi a že v Getsemanskej záhrade a na krížil vykoná to, čo sľúbil.
Cesta, po ktorej sme sa rozhodli ísť je úzka. Stretávame sa s prekážkami, kedy bude treba uplatniť vieru v Ježiša Krista a vyvinúť veľké úsilie, aby sme z nej nezišli a tlačili sa vpred. Musíme činiť pokánie a byť poslušní a trpezliví, dokonca aj keď nerozumieme všetkým okolnostiam okolo seba. Musíme odpúšťať druhým a žiť v súlade s tým, čo sme sa naučili a s rozhodnutiami, ktoré sme učinili.
4. Ochotne prijímajte Otcovu vôľu
V učeníctve nestačí len naučiť sa, čo je naša povinnosť, činiť správne rozhodnutia a konať podľa nich, ale je tiež nevyhnutné rozvíjať ochotu a schopnosť prijímať Božiu vôľu, aj keď nie je v súlade s našimi spravodlivými túžbami či preferenciami.
Som ohromený a naplnený obdivom nad postojom malomocného, ktorý prišiel k Pánovi a „prosil ho na kolenách: Ak chceš, môžeš ma očistiť“14. Oný malomocný nič nežiadal, napriek tomu že jeho túžby mohli byť spravodlivé; bol jednoducho ochotný prijať vôľu Pána.
Pred niekoľkými rokmi boli jedni veľmi blízki priatelia, verný manželský pár, požehnaní narodením syna, po ktorom dlho túžili a za ktorého sa dlho modlili. Keď sa moji priatelia spolu so svojou dcérou, ktorá bola do tej doby jedináčik, tešili zo spoločnosti novonarodeného chlapčeka, ich domov bol naplnený radosťou. Jedného dna sa však stalo niečo nečakané: chlapček, ktorý mal vtedy asi iba štyri roky, náhle upadol do kómy. Hneď ako som sa o tom dozvedel, zavolal som svojmu priateľovi, aby som ho v ťažkej chvíli podporil. Ale jeho odpoveď mi bola ponaučením. Povedal: „Ak je vôľou Otca vziať si ho k sebe, potom je to v poriadku.“ V slovách môjho priateľa nezaznela ani najmenšia sťažnosť, vzdorovitosť či nespokojnosť. Práve naopak, všetko čo som v jeho slovách počul, bola vďačnosť Bohu, že im dovolil sa ten krátky čas tešiť z ich synčeka, a tiež ich jednoznačná ochota prijať Otcovu vôľu ohľadom ich rodiny. O pár dní neskôr bol tento maličký vzatý do svojho celestiálneho príbytku.
Tlačme sa vpred tým, že zistíme, čo je naša povinnosť, že budeme činiť správne rozhodnutia a konať podľa nich a prijímať vôľu Otca.
Som veľmi vďačný a šťastný, že ma otec pred 47 rokmi nechal učiniť oné rozhodnutie. Časom som porozumel tomu, že jeho podmienka, aby som za oné rozhodnutie niesol zodpovednosť znamená, že mám byť zodpovedný Nebeskému Otcovi a usilovať o svoju vlastnú spásu a o spásu svojich blížnych, a tým sa stať viac takým, ako môj Otec očakáva a ako si to praje. V tento veľmi špeciálny deň svedčím, že Boh náš Otec a Jeho Milovaný Syn žijú. V mene Ježiša Krista, amen.