Skutočne dobré a bez ľstivosti
Starší Michael T. Ringwood
Sedemdesiatnik
Dobrou správou evanjelia Ježiša Krista je, že túžby nášho srdca môžu sa môžu zmeniť a naše pohnútky sa môžu vycibriť a zušľachtiť.
Nie som na to pyšný, ale v mojom živote boli aj také časy, keď boli mojou motiváciou tituly a autorita. Začalo to úplne nevinne. Keď som sa pripravoval na službu na misii na plný úväzok, v tom čase sa z môjho staršieho brata stal v jeho misii vedúci zóny. Počul som o ňom hovoriť toľko dobrých vecí, že som si nemohol pomôcť, ale chcel som, aby aj o mne hovorili také veci. Dúfal som, že získam rovnakú pozíciu, a možno som sa za to i modlil.
Našťastie som sa počas svojej misie naučil mocnú lekciu. Počas minulej konferencie som si ju opäť pripomenul.
Prezident Dieter F. Uchtdorf v októbri povedal: „Počas svojho života som mal príležitosť potriasť si rukou s niektorými najschopnejšími a najinteligentnejšími mužmi a ženami, ktorí sú na tomto svete. Keď som bol mladší, bol som nadšený tými, ktorí boli vzdelaní, vynikajúci, úspešní a svet im tlieskal. Ale počas rokov som prišiel k poznaniu, že ma oveľa viac nadchýnajú tie úžasné a požehnané duše, ktoré sú skutočne dobré a bez ľstivosti.“1
Môj hrdina z Knihy Mormonovej je dokonalým príkladom úžasnej a požehnanej duše, ktorá bola skutočne dobrá a bez ľstivosti. Šiblon bol jedným zo synov Almu mladšieho. Viac sú nám známi jeho bratia – Helaman, ktorý bol nasledovníkom svojho otca, staral sa o záznamy a stal sa prorokom Božím, a Korianton, ktorý sa stal neslávne známym ako misionár, ktorý potreboval radu od svojho otca. Helamanovi napísal Alma 77 veršov (pozri Alma 36 – 37). Koriantonovi venoval Alma 91 veršov (pozri Alma 39 – 42). Šiblonovi, svojmu prostrednému synovi, napísal Alma iba 15 veršov (pozri Alma 38). Napriek tomu sú jeho slová v týchto 15 veršoch mocné a poučné.
„A teraz, syn môj, verím, že v tebe budem mať veľkú radosť pre stálosť tvoju a pre vernosť tvoju Bohu; lebo ako si započal v mladosti svojej vzhliadať k Pánovi, svojmu Bohu, dúfam, že práve tak budeš naďalej zachovávať prikázania jeho; lebo požehnaný je ten, kto vytrvá do konca.
Hovorím ti, syn môj, že už teraz som mal z teba veľkú radosť pre vernosť tvoju a usilovnosť tvoju, a trpezlivosť tvoju, a zhovievavosť tvoju medzi ľudom“ (Alma 38:2 – 3).
Okrem toho, že Alma hovoril so Šiblonom, tiež o ňom hovoril s Koriantonom. Alma povedal: „Či si nepozoroval stálosť brata svojho, vernosť jeho a usilovnosť jeho v zachovávaní prikázaní Božích? Hľa, či ti nedal dobrý príklad?“ (Alma 39:1).2
Zdá sa, že Šiblon bol synom, ktorý chcel potešiť svojho otca a robiť to, čo je správne zo správneho dôvodu, a nie pre chválu, funkciu, moc, vyznamenanie alebo autoritu. Helaman musel vedieť, aký je jeho brat a vážil si to, pretože zveril Šiblonovi do opatery posvätné záznamy, ktoré obdržal od svojho otca. Helaman určite Šiblonovi dôveroval, pretože „on bol spravodlivý muž, a kráčal pred Bohom vzpriamene; a neustále sa snažili činiť dobro, zachovávať prikázania Pána, svojho Boha“ (Alma 63:2). A čo sa zdá typickým pre Šiblona, od toho času, čo prevzal posvätné záznamy až do doby, keď ich odovzdal svojmu synovi Helamanovi, nemáme o ňom príliš veľa znalostí (pozri Alma 63:11).
Šiblon bol skutočne dobrý a bez ľstivosti. Bol človekom, ktorý obetoval svoj čas, svoje talenty a všetko úsilie, aby pomáhal druhým a pozdvihoval ich, pretože miloval Boha a svojho blížneho (pozri Alma 48:17 – 19; 49:30). Prezident Spencer W. Kimball ho dokonale opísal týmito slovami: „Veľkí muži a ženy sú vždy viac dychtiví slúžiť, než panovať.“3
Vo svete, kde sú chvála, funkcia, moc, vyznamenanie a autorita vyhľadávané každým možným spôsobom, oceňujem tie úžasné a požehnané duše, ktoré sú skutočne dobré a bez ľstivosti, ktorých motiváciou je láska k Bohu a k blížnym, tie úžasné ženy a mužov, ktorí sú „viac dychtiví slúžiť, než panovať“.
V dnešnej dobe existujú niektorí ľudia, ktorí by chceli, aby sme verili, že naša túžba po dôležitosti môže byť naplnená iba tým, keď získame funkciu alebo moc. Našťastie je tu stále mnoho tých, ktorí nie sú ovplyvnení týmto pohľadom na vec. Títo ľudia nachádzajú zmysel v tom, že sú skutočne dobrí a bez ľstivosti. Nachádzam ich v každej oblasti spoločnosti a v každom vierovyznaní. A nachádzam ich vo veľkom počte medzi skutočne obrátenými Kristovými nasledovníkmi.4
Mám úctu k tým ľuďom, ktorí nesebecky každý týždeň slúžia v zboroch a pobočkách po celom svete tým, že pracujú nad rámec svojho povolania. Ale povolania prichádzajú a odchádzajú. Omnoho viac ma ohromujú tí, ktorí aj bez oficiálneho povolania nachádzajú spôsoby, ako neustále slúžiť druhým a pozdvihovať ich. Jeden brat prichádza na zhromaždenie skoršie, aby pripravil stoličky a zostáva dlhšie, aby upratal budovu. Jedna sestra si úmyselne vyberá miesto vedľa slepej sestry zo svojho zboru nielen preto, aby ju pozdravila, ale aby mohla spievať cirkevné piesne tak hlasno, aby táto slepá sestra mohla počuť ich slová a spievať spolu s ňou. Ak sa pozorne pozriete na svoj zbor alebo pobočku, tiež nájdete takéto príklady. Vždy sú tu členovia, ktorí, zdá sa, vedia, kto potrebuje pomoc a kedy ju majú poskytnúť.
Moju asi prvú lekciu o skutočne dobrých Svätých bez ľstivosti som sa naučil, keď som bol mladým misionárom. Presťahoval som sa do oblasti, kde bol jeden starší, ktorého som nepoznal. Počul som ostatných misionárov, ako hovoria o tom, že nikdy nedostal žiadnu vedúcu úlohu a ako sa trápi s kórejčinou, i keď už bol v krajine dlhšiu dobu. Ale keď som tohto staršieho spoznal, zistil som, že bol jedným z najposlušnejších a najvernejších misionárov, akého som kedy poznal. Študoval vtedy, keď bol čas na štúdium; pracoval vtedy, keď bol čas na prácu. Odišiel z bytu načas a aj sa načas vrátil. Usilovne študoval kórejčinu, i keď bol tento jazyk pre neho veľmi ťažký.
Keď som zistil, že reči o ňom neboli pravdivé, cítil som, že tento misionár bol nesprávne odsúdený ako neúspešný. Chcel som celej misii povedať, čo som zistil o tomto staršom. Podelil som sa so svojím misijným prezidentom o svoju túžbu napraviť toto nedorozumenie. Odpovedal: „Nebeský Otec vie, že tento mladý muž je úspešný misionár, a ja to viem tiež.“ Ešte dodal: „A teraz to viete aj vy, tak na kom ešte záleží?“ Tento múdry misijný prezident ma naučil, čo je dôležité pri službe, a nebola to chvála, funkcia, moc, úcta či autorita. Bola to úžasná lekcia pre mladého misionára, ktorý sa príliš zameral na tituly.
S touto lekciou na mysli som si spätne premietol svoj život a uvidel som, ako často som bol ovplyvnený mužmi a ženami, ktorí vtedy nemali žiadny honosný titul či funkciu. Jednou z takýchto duší podobnou Šiblonovi bol môj učiteľ seminára, ktorý ma učil v prvom ročníku strednej školy. Tento dobrý muž učil seminár len dva či tri roky, ale otvoril moje srdce spôsobom, ktorý mi pomohol získať svedectvo. Možno nebol tým najobľúbenejším učiteľom na škole, ale bol vždy pripravený a mal na mňa silný a trváci vplyv. Jedným z tých mála okamihov, kedy som opäť videl tohto muža počas tých 40 rokov, ktoré uplynuli odvtedy, kedy ma učil, bol deň, keď prišiel na pohreb môjho otca. Toto naozaj nebol skutok, ktorý by bol motivovaný titulom alebo mocou.
Vážim si tohto oddaného učiteľa a mnohých ako on, ktorí sú skutočne dobrí a bez ľstivosti. Vážim si učiteľa nedeľnej školy, ktorý neučí svojich študentov len v nedeľu, ale učí ich a ovplyvňuje aj tým, že ich pozýva, aby k nim prišli na raňajky. Vážim si vedúcich mládeže, ktorí chodia na športové a kultúrne podujatia mladých mužov a mladých žien z ich zborov. Vážim si muža, ktorý píše povzbudzujúce krátke listy svojim susedom a vážim si ženu, ktorá vianočné pohľadnice neposiela poštou, ale osobne ich doručuje tým členom rodiny a priateľom, ktorí potrebujú návštevu. Vážim si brata, ktorý bežne brával na jazdu autom svojho suseda s Alzheimerovou chorobou, keď mu nebolo dobre, a poskytoval tak jemu i jeho manželke takú potrebnú zmenu v ich každodennej rutine.
Tieto veci ľudia nerobia pre chválu alebo pocty. Títo muži a ženy nie sú motivovaní tým, že môžu získať tituly alebo autoritu. Sú Kristovými učeníkmi, kráčajúc a neustále sa snažiac činiť dobro a, ako Šiblon, sa snažia potešiť svojho Otca v Nebi.
Zarmucuje ma, keď počujem o niekom, kto prestal slúžiť alebo dokonca chodiť na zhromaždenie, pretože boli uvoľnení z povolania alebo nedostali tú funkciu či titul, po ktorom túžili. Dúfam, že sa jedného dňa naučia tú istú lekciu, ktorú som sa naučil ja ako mladý misionár – že službu, ktorá sa najviac počíta, obyčajne rozpozná len Boh. Zabúdame pri našej honbe za „ja a moje“ na „Ty a Tvoje“?
Niekto by mohol povedať: „Ja som však na míle vzdialený tomu, aby som sa stal takým, ako tí, ktorých si opísal.“ Dobrou správou evanjelia Ježiša Krista je, že túžby nášho srdca môžu sa môžu zmeniť a naše pohnútky sa môžu vycibriť a zušľachtiť. Keď sme pokrstení do pravého stáda Božieho, začíname sa stávať novými stvoreniami (pozri 2. Korintským 5:17; Mosiáš 27:26). Vždy, keď si obnovíme zmluvu krstu tým, že prijímame sviatosť, sme o krok bližšie k nášmu konečnému cieľu.5 Keď v tejto zmluve vytrváme, získame silu žialiť s tými, ktorí žialia a utešiť tých, ktorí útechu potrebujú (pozri Mosiáš 18:9). V tejto zmluve nájdeme milosť, ktorá nám umožňuje slúžiť Bohu a dodržiavať Jeho prikázania, a tiež milovať Boha z celého svojho srdca a milovať svojho blížneho ako seba samého.6 V tejto zmluve nás Boh a Kristus podporujú, aby sme tak aj my mohli podporovať tých, ktorí našu podporu potrebujú (pozri Mosiáš 4:16; pozri tiež verše 11 – 15).
Všetko, čo skutočne chcem vo svojom živote je potešiť mojich otcov – pozemského i nebeského – a byť viac podobný Šiblonovi.7
Ďakujem svojmu Nebeskému Otcovi za duše podobné Šiblonovi, ktorých príklady poskytujú mne – a každému z nás – nádej. V ich životoch vidíme svedectvo milujúceho Otca v Nebi a Spasiteľovu starostlivosť a súcit. Pridávam svoje svedectvo k ich svedectvám so záväzkom, aby sme sa usilovali byť viac ako oni, v mene Ježiša Krista, amen.