Podobenstvo o rozsievačovi
Starší Dallin H. Oaks
Kvórum dvanástich apoštolov
Záleží na každom z nás, aby sme si stanovili priority a konali také veci, ktoré učinia našu pôdu dobrou a našu úrodu hojnou.
Témy na príhovory na generálnej konferencii sú dané – nie smrteľnou autoritou, ale nabádaniami Ducha. Mnohé námety by hovorili o obavách smrteľnosti, ktoré všetci zdieľame. Ale rovnako ako Ježiš vo Svojej dobe neučil ako prekonať výzvy smrteľnosti alebo politický útlak, obyčajne inšpiruje Svojich služobníkov v dnešnej dobe, aby hovorili o tom, čo musíme robiť, aby sme zlepšili svoj osobný život, aby sme boli pripravení vrátiť sa do nášho nebeského domova. Počas tohto veľkonočného víkendu som cítil nabádanie, aby som hovoril o vzácnych a nadčasových učeniach v jednom z Ježišových podobenstiev.
Podobenstvo o rozsievačovi je jedným z mála podobenstiev, ktoré sa spomína vo všetkých troch synoptických evanjeliách. Je to i jedno z ešte menšej skupiny podobenstiev, ktoré Ježiš vysvetlil Svojim učeníkom. Semeno, ktoré bolo rozsievané bolo „slovo o kráľovstve“ (Matúš 13:19), „slovo“ (Marek 4:14), alebo „slovo Božie“ (Lukáš 8:11)) – učenia Majstra a Jeho služobníkov.
Rôzne druhy pôdy, na ktorú semeno padlo, predstavujú rôzne spôsoby, ktorými smrteľníci obdržia a nasledujú tieto učenia. Takto semená, ktoré „padli kraj cesty“ (Marek 4:4) nedosiahli pôdu smrteľnosti, kde by mohli možno rásť. Sú ako učenia, ktoré padli do zatvrdeného alebo nepripraveného srdca. O týchto semenách nebudem hovoriť. Moje posolstvo sa týka tých z nás, ktorí sa zaviazali, že budú Kristovými nasledovníkmi. Čo urobíme so Spasiteľovými učeniami počas svojho života?
Podobenstvo o rozsievačovi nás varuje pred okolnosťami a postojmi, ktoré môžu kohokoľvek, kto obdržal semeno evanjelia zadržať pred tým, aby priniesol dobrú úrodu.
I. Skalnatá pôda, žiadne korene
Niektoré semeno „padlo na skalnatú pôdu, kde nemalo mnoho zeme; ihneď vzišlo, lebo nemalo hlbokú zem. Keď potom vyšlo slnko, spálilo ho, a keďže nemalo koreňa, uschlo“ (Marek 4:5 – 6).
Ježiš vysvetlil, že toto opisuje tých, „ktorí keď počúvajú slovo, hneď ho prijímajú s radosťou“, ale pretože „nemajú koreňa v sebe, … len čo príde súženie alebo prenasledovanie pre slovo, hneď sa pohoršujú“ (Marek 4:16 – 17).
Čo spôsobuje, že tí, čo počúvajú „nemajú koreňa v sebe“? Toto je situácia nových členov, ktorí sa obrátili len k misionárom alebo k mnohým atraktívnym charakteristikám Cirkvi, alebo k mnohému dobrému ovociu členstva v Cirkvi. Keďže nie sú zakorenení v slove, keď povstane protivenstvo, môžu byť spálení a uschnú. Ale i tí, ktorí sú vychovaní v Cirkvi – dlhoroční členovia – môžu skĺznuť do pomerov, keď v sebe nemajú koreňa. Poznám niektorých z nich – členov bez pevného a trvalého obrátenia sa k evanjeliu Ježiša Krista. Ak nie sme zakorenení v učeniach evanjelia a stáli v jeho praktizovaní, v každom jednom z nás sa môže vyvinúť kamenné srdce, ktoré je skalnatou pôdou pre duchovné semená.
Pre duchovné prežitie je nutná duchovná potrava, obzvlášť vo svete, ktorý sa odkláňa od viery v Boha a od absolútnej pravdy o tom, čo je správne a nesprávne. V dobe, v ktorej vládne internet, ktorý je plný správ, ktoré ohrozujú vieru, sa musíme vo väčšej miere vystavovať duchovnej pravde, aby sme posilnili našu vieru a zostali zakorenení v evanjeliu.
Mladí ľudia, ak sa vám toto učenie zdá príliš všeobecné, tu je konkrétny príklad. Keď pri roznášaní symbolov sviatosti esemeskujete, šepkáte si, hráte sa videohry či robíte čokoľvek, čím si odopierate nevyhnutnú duchovnú potravu, presekávate si svoje duchovné korene a presúvate sa na skalnatú pôdu. Keď zakúšate súženie ako je izolácia, zastrašovanie či výsmech, ste náchylní na to, aby ste uschli. A toto platí aj pre dospelých.
Ďalším potenciálnym ničiteľom duchovných koreňov – ktorého ešte urýchlila dnešná technológia, ale netýka sa to iba jej – je to, že sa pozeráme na evanjelium alebo na Cirkev iba kľúčovou dierkou. Tento obmedzený pohľad sa zameriava iba na určitú náuku alebo zvyk, alebo si všíma slabiny vedúcich a ignoruje celkový pohľad na plán evanjelia a osobné a verejné plody jeho úrody. Prezident Gordon B. Hinckley poskytol prenikavý opis jedného z aspektov tohto pohľadu cez kľúčovú dierku. Publiku na BYU rozprával o politických komentátoroch „planúcich rozhorčením“ ohľadom práve vtedy sa odohrávajúcej udalosti. „Študovaným a veľmi sofistikovaným spôsobom rozprášili kyslý ocot invektív a hnevu. … Toto je s určitosťou doba vhodná pre takýchto nadaných ťuťmákov“, zakončil.1 Na druhej strane, na to, aby sme boli bezpečne zakorenení v evanjeliu musíme byť rozumní a umiernení v kritike a musíme sa vždy usilovať o širší pohľad na majestátne dielo Božie.
II. Tŕnie: starosti sveta a klam bohatstva
Ježiš učil, že „iné zase padlo do tŕnia; tŕnie vyrástlo a udusilo ho, takže nevydalo úrody“ (Marek 4:7). Vysvetlil, že to sú tí, „čo počúvajú slovo, ale prichádzajú starosti sveta, klam bohatstva a iné rozličné žiadosti a udusia slovo, takže zostáva bez úžitku“ (Marek 4:18 – 19). Toto je určite varovanie, na ktoré by sme mali dbať všetci.
Najprv budem hovoriť o klame bohatstva. Nech sme na našej duchovnej ceste kdekoľvek – v akomkoľvek stave nášho obrátenia – všetci sme týmto pokúšaní. Keď sú postoje či priority zamerané na získavanie, používanie či vlastnenie majetku, toto nazývame materializmom. O materializme bolo povedané i napísané tak veľa, že je potrebné dodať len málo.2 Tí, ktorí veria tomu, čo sa nazýva teológia prosperity, trpia „klamom bohatstva“. Vlastnenie majetku alebo významný príjem nie je známkou nebeskej priazne, a ich nedostatok nie je dôkazom nebeskej nepriazne. Keď Ježiš povedal vernému nasledovníkovi, že by mohol zdediť večný život, keby dal všetko, čo má chudobným (pozri Marek 10:17 – 24), neidentifikoval ako zlo vlastníctvo bohatstva, ale postoj, ktorý k tomu mal oný nasledovník. Všetci dobre vieme o tom, že Ježiš chválil dobrého samaritána, ktorý použil rovnaké peniaze na to, aby slúžil svojmu blížnemu ako Judáš, ktorý ich použil na to, aby zradil svojho Spasiteľa. Koreňom všetkého zla nie sú peniaze, ale milovanie peňazí (pozri 1. Timoteovi 6:10).
Kniha Mormonova hovorí o dobe, keď Cirkev Božia „začala ochabovať v pokroku svojom“ (Alma 4:10), pretože „ľudia cirkvi začali … lipnúť srdcom svojím na bohatstve a na márnych veciach sveta“ (Alma 4:8). Každý, kto má hojnosť materiálnych vecí je v nebezpečenstve, že bude duchovne „utlmený“ bohatstvom a inými vecami sveta.3 Toto je vhodný úvod do ďalšieho zo Spasiteľových učení.
Najprefíkanejšími tŕňmi, ktoré zadusia vplyv slova evanjelia v našom živote sú svetské sily, ktoré Ježiš nazval „starosti, bohatstvo a rozkoš života“ (Lukáš 8:14). Je ich príliš veľa na to, aby som ich vymenoval. Niekoľko príkladov postačí.
Pri jednej príležitosti Ježiš pokarhal Svojho vrchného apoštola, keď povedal Petrovi: „… na pohoršenie si mi, pretože nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské“ (Matúš 16:23; pozri tiež NaZ 3:6 – 7; 58:39). Prikladať väčší význam ľudským veciam znamená dávať v našich činoch, prioritách a v premýšľaní starosti sveta pred veci Božie.
Podliehame „potešeniam tohto života“, (1) keď sme závislí, čo oslabuje Boží vzácny dar slobody jednania; (2) keď sme zvedení banálnymi rozptýleniami, čo nás odvádza od vecí večnej dôležitosti; a (3) keď si myslíme, že máme právo na dobré následky, čo oslabuje osobný rast potrebný na to, aby sme získali oprávnenie na náš večný osud.
Podliehame „starostiam … tohto života, keď sme paralyzovaní strachom z budúcnosti, ktorý brzdí náš pokrok vo viere, dôveru v Boha a Jeho prísľuby. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi hovoril môj vážený učiteľ Hugh W. Nibley o nebezpečenstve toho, keď podliehame starostiam sveta. V rozhovore mu položili otázku, či pomery vo svete a naša úloha hlásať evanjelium nečinia žiaducim vyhľadávať nejaký spôsob, ktorým „by sme to, čo robíme v Cirkvi prispôsobili svetu“4.
Odpovedal: „Ale o tomto je celý príbeh o Cirkvi, či nie? Musíte byť ochotní niekoho uraziť, musíte byť ochotní riskovať. Tam pramení viera. … Náš záväzok má byť skúškou, má byť ťažkým, má byť neuskutočniteľným z pohľadu tohto sveta.“5
Vážený predstavený katolíckej cirkvi, Charles J. Chaput, arcibiskup Filadelfie, pred niekoľkými mesiacmi potvrdil túto prioritu evanjelia na pôde BYU. Keď hovoril o „obavách, ktoré spolu zdieľajú katolícke komunity a komunity SND,“ ako napríklad „ohľadom manželstva a rodiny, skutočnej povahy našej sexuality, posvätnosti ľudského života a naliehavej potreby náboženskej slobody“, povedal:
„Chcem opäť zdôrazniť dôležitosť toho, aby sme skutočne žili podľa toho, o čom tvrdíme, že v to veríme. Táto potreba musí byť prioritou – nielen v našom osobnom živote a v živote našej rodiny, ale aj v našich cirkvách, našich politických voľbách, našich obchodných aktivitách, našom zaobchádzaní s chudobnými; inými slovami, vo všetkom, čo robíme.“
„Tu je dôvod, prečo je to dôležité,“ pokračoval „Učte sa zo skúseností katolíkov. My katolíci veríme, že naším poslaním je byť kvasom spoločnosti. Ale je tu tenká hranica medzi tým byť kvasom v spoločnosti, a byť strávený spoločnosťou.”6
Spasiteľovo varovanie ohľadom toho, aby starosti sveta neudusili v našom živote slovo Božie nás s určitosťou vyzýva, aby sa naše priority neustále sústredili – a naše srdcia lipli – na Božích prikázaniach a na vedení Jeho Cirkvi.
Spasiteľove príklady by nás mohli viesť k tomu, aby sme si mysleli, že toto podobenstvo je podobenstvo o pôdach. Vhodnosť pôdy závisí od srdca každého jedného, kto je vystavený semenu evanjelia. Podľa náchylnosti k duchovným učeniam sú niektoré srdcia zatvrdené a nepripravené, niektoré sú skalnaté, pretože sa nepoužívajú a niektoré lipnú na veciach sveta.
III. Padli do dobrej zeme a vydali úrodu
Podobenstvo o rozsievačovi končí Spasiteľovým opisom semien, ktoré „padli do dobrej zeme a vydali úrodu“ v rozličnej miere (Matúš 13:8). Ako sa môžeme pripraviť na to, aby sme boli dobrou pôdou a aby sme mali dobrú úrodu?
Ježiš vysvetlil, že „ktoré padlo do dobrej zeme sú tí, ktorí počúvajú slovo, zachovávajú ho v čistom a dobrom srdci, sú stáli a prinášajú úžitok“ (Lukáš 8:15). Máme semeno slova evanjelia. Záleží na každom z nás, aby sme si stanovili priority a konali také veci, ktoré učinia našu pôdu dobrou a našu úrodu hojnou. Musíme sa usilovať, aby sme boli pevne zakorenení v evanjeliu Ježiša Krista a obrátení (pozri Kolosenským 2:6 – 7). Toto obrátenie dosiahneme modlitbou, čítaním písiem, službou a tým, že pravidelne prijímame sviatosť, aby sme vždy mali Jeho Ducha, aby bol s nami. Tiež sa musíme usilovať o mocnú zmenu srdca (pozri Alma 5:12 – 14), ktorá nahradí zlé túžby a sebecké záujmy láskou Božou a túžbou slúžiť Jemu a Jeho deťom.
Svedčím o pravdivosti týchto vecí a svedčím o našom Spasiteľovi, Ježišovi Kristovi, ktorého učenia ukazujú cestu a ktorého uzmierenie činí všetko možným, v mene Ježiša Krista, amen.