Tam, kde sa stretávajú spravodlivosť, láska a milosrdenstvo
Starší Jeffrey R. Holland
Kvórum dvanástich apoštolov
Ježiš Kristus trpel, zomrel a vstal z mŕtvych, aby nás mohol pozdvihnúť k večnému životu.
Bez bezpečnostných lán, popruhov či akejkoľvek horolezeckej výstroje sa dvaja bratia – Jimmy, 14 ročný a John, 19 ročný (čo ale nie sú ich skutočné mená) – pokúsili vyliezť na kolmú stenu kaňonu v oblasti Snow State parku v mojom rodnom južnom Utahu. Takmer na vrchole ich namáhavého lezenia zistili, že vyčnievajúca rímsa im bráni v tom, aby po niekoľkých posledných metroch stenu zdolali. Nedokázali ju prekonať, ale teraz už nemohli ani cúvnuť. Ocitli sa v pasci. Po opatrnom manévrovaní John našiel dostatočnú oporu, aby vysadil mladšieho brata do bezpečia na rímsu. Ale nemal ako zdvihnúť sám seba. Čím viac sa snažil nájsť oporu pre svoje prsty alebo nohy, tým viac začal do svalov dostávať kŕče. Zasiahla ho panika a začal mať strach o svoj život.
John už nemal silu sa dlho udržať, a tak sa rozhodol, že jedinou možnosťou je pokúsiť sa vyskočiť kolmo hore a snažiť sa chytiť skalného previsu. Ak by sa mu to podarilo, tak by sa vďaka značnej sile v rukách mohol vytiahnuť do bezpečia.
Vlastnými slovami to opísal takto:
„Než som sa pokúsil vyskočiť, povedal som Jimmymu, aby išiel nájsť dostatočne silnú vetvu, ktorú by mi podal, aj keď som vedel, že nič také na onom skalnatom hrebeni nie je. Bolo to len zúfalé klamstvo. Pokiaľ by sa mi výskok nepodaril, aspoň by som vďaka nemu mohol byť istý tým, že ma môj brat neuvidí spadnúť a zabiť sa.
Dal som mu dosť času na to, aby mi zmizol z dohľadu, naposledy som sa pomodlil – aby členovia mojej rodiny vedeli, že ich mám rád a aby sa Jimmy dostal v poriadku domov – a potom som skočil. Mal som pri odraze toľko adrenalínu, že som vyskočil nad rímsu takmer na úroveň svojich lakťov. Keď som ale rukami dopadol na zem, nenahmatal som nič než sypký piesok na plochej skale. Doteraz si pamätám ten pocit ako som tam visel bez toho, aby som sa mohol čohokoľvek chytiť – žiaden previs, žiadna nezrovnalosť, nič čoho sa dalo zachytiť ani čo uchopiť. Cítil som, ako sa mi ruky pomaly posúvajú po piesčitom povrchu. Vedel som, že je to môj koniec.
Ale potom sa náhle, ako úder blesku v letnej búrke sa odniekiaľ nad okrajom skalného previsu vynorili dve ruky a chytili ma za zápästia so silou a odhodlaním, ktoré nezodpovedali ich veľkosti. Môj verný malý brat sa nevybral hľadať žiadnu fiktívnu vetvu. Presne tušil, čo sa chystám urobiť, a tak sa nepohol z miesta ani o kúsok. Jednoducho len čakal – ticho, skoro bez dychu – pretože dobre vedel, že budem natoľko pochabý, že sa o ten výskok pokúsim. A keď som skočil, chytil ma, držal a nenechal ma spadnúť. Tieto silné paže môjho brata mi oného dňa, keď som bezmocne visel nad previsom a bol by som sa určite zabil, zachránili život.“1
Milovaní bratia a sestry, dnes je Veľkonočná nedeľa. Aj keď máme vždy pamätať (ako to sľubujeme každý týždeň v modlitbách sviatosti), tento deň je napriek tomu tým najposvätnejším dňom v roku, lebo si pripomíname bratské ruky a odhodlané paže, ktoré sa natiahli do priepasti smrti, aby nás zachránili z našich pádov a pokleskov, z našich strastí a hriechov. Na pozadí tohto príbehu, ktorý rozprávala rodina Johna a Jimmyho, vyjadrujem svoju vďačnosť za uzmierenie a za vzkriesenie Pána Ježiša Krista a vzdávam hold udalostiam v tomto nadpozemskom pláne Božom, ktoré viedli k láske, ktorú nám Ježiš ponúka2 a ktoré dávajú tejto láske zmysel.
V našej stále svetskejšej spoločnosti nie je bežné ani moderné hovoriť o Adamovi a Eve o záhrade Éden ani o páde do smrteľnosti, ktorý sa „našťastie“ stal. A predsa, jednoduchou pravdou zostáva, že nemôžeme Kristovo uzmierenie a vzkriesenie úplne pochopiť a že nebudeme schopní dostatočne doceniť jedinečný účel Jeho narodenia či Jeho smrti – inými slovami, neexistuje spôsob, ako skutočne osláviť Vianoce či Veľkú noc – bez porozumenia toho, že skutočne existovali Adam a Eva, ktorí padli zo skutočného Édenu, so všetkými dôsledkami, ktoré tento pád priniesol.
Nepoznám detaily toho, čo sa na tejto planéte stalo pred touto udalosťou, ale viem, že títo dvaja boli stvorení dokonalou rukou Božou, aby na určitý čas žili sami v rajskom prostredí, kde ľudia ani neumierali, ani nemali budúce rodiny, a že skrze určitý sled rozhodnutí prestúpili Božie prikázanie, kvôli čomu museli svoju záhradu opustiť, ale vďaka tomu im bolo umožnené mať ešte predtým, ako budú čeliť fyzickej smrti, deti.3 A aby ich situácia bola ešte strastiplnejšia a zložitejšia, ich priestupok mal aj duchovné dôsledky, odrezal ich naveky z prítomnosti Božej. Kvôli tomu, že sme sa narodili do tohto padlého sveta a kvôli tomu, že aj my budeme činiť priestupky voči zákonom Božím, sme boli tiež odsúdení k tým istým trestom, ktorým čelili Adam a Eva.
Aká bezútešná situácia! Celá ľudská rasa vo voľnom páde – každý muž, žena a dieťa fyzicky padajú k trvalej smrti a duchovne sa vrhajú do večných múk. Má práve takto vyzerať život? Má snáď takto vyzerať veľkolepé finále ľudského prežitku? Visíme snáď všetci v chladnom kaňone niekde v nevšímavom vesmíre a každý z nás hľadá niečo, na čo by sa mohol postaviť, každý z nás sa snaží nájsť niečo, čoho by sa mohol chytiť – a pritom prstami nedokážeme nahmatať nič než klzký piesok, nie je tu nič, čo by nás mohlo zachrániť, nič, čoho by sme sa mohli pridržať, nieto ešte niečo, čo by mohlo podržať nás? Je snáď jediný účel nášho života bezvýznamné existenciálne cvičenie – jednoducho len vyskočiť čo najvyššie, podržať sa predpísaných siedmich desiatok rokov a potom sa pustiť a spadnúť a padať naveky?
Odpoveď na tieto otázky je jednoznačné a večné nie! Spoločne s dávnymi aj novodobými prorokmi svedčím o tom, že „všetko bolo učinené múdrosťou toho, ktorý pozná všetky veci“4. A tak od okamihu, kedy naši prví rodičia vykročili zo záhrady Éden, Boh a Otec náš všetkých, očakávajúc rozhodnutie, ktoré Adam a Eva učinia, poslal samotných anjelov nebeských, aby im – a po všetky veky až k nám – hlásali, že celý tento sled udalostí bol navrhnutý pre naše večné šťastie. Bolo to súčasťou Jeho božského plánu, ktorý zaistil Spasiteľa, samotného Syna Božieho – ďalšieho „Adama“, ako Ho apoštol Pavol neskôr nazval5 – ktorý príde v zenite času, aby uzmieril priestupok prvého Adama. Toto uzmierenie dosiahne úplné víťazstvo nad fyzickou smrťou a bezpodmienečne daruje vzkriesenie každému človeku, ktorý sa kedy narodil alebo narodí na tento svet. A tiež milosrdne zaistí odpustenie osobných hriechov všetkých ľudí od Adama až do konca sveta, pod podmienkou pokánia a poslúchania božských prikázaní.
Ako jeden z Jeho vysvätených svedkov vyhlasujem v toto dnešné veľkonočné ráno, že Ježiš Nazaretský bol a je ten Spasiteľ sveta, ten „posledný Adam“6, Pôvodca a Dokonávateľ našej viery, Alfa a Omega večného života. „Ako totiž všetci umierajú v Adamovi, tak všetci aj ožijú v Kristovi,“7 povedal Pavol. A ako predniesol prorok a patriarcha Lechí: „Adam padol, aby ľudia mohli byť. … A Mesiáš prichádza v plnosti času, aby snáď mohol deti ľudské z pádu vykúpiť.“8 A prorok Jákob z Knihy Mormonovej, najobsiahlejšie zo všetkých, učil v rámci svojho dvojdňového kázania o uzmierení Ježiša Krista, že „vzkriesenie musí nevyhnutne prísť … kvôli pádu“9.
A tak dnes oslavujeme dar víťazstva nad každým pádom, ktorý sme kedy zažili, nad každou strasťou, ktorú sme kedy poznali, nad každou skľúčenosťou, ktorú sme kedy cítili, nad každou obavou, ktorej sme kedy čelili – nehovoriac o našom vzkriesení zo smrti a o odpustení našich hriechov. Toto víťazstvo je nám dostupné vďaka udalostiam, ktoré sa stali pred viac než dvomi tisícmi rokov v Jeruzaleme počas víkendu ako je tento.
Počnúc duchovnými mukami v Getsemanskej záhrade cez ukrižovanie na kríži na Kalvárii a končiac oného krásneho nedeľného rána vo vnútri darovaného hrobu, jeden bezhriešny, čistý a svätý muž, Syn samotného Boha, urobil to, čo nikdy neurobil žiadny iný mŕtvy človek a ani urobiť nemohol. Svojou vlastnou mocou vstal z mŕtvych, aby Jeho telo už nikdy nebolo oddelené od Jeho ducha. Zo Svojej vlastnej vôle vyzliekol pohrebné plátno, do ktorého bol zabalený, dôkladne položil pohrebnú šatku, ktorou bola prikrytá Jeho tvár, na iné miesto10, ako sa to píše v písmach.
Tento sled udalostí týkajúcich sa uzmierenia a vzkriesenia pri prvej Veľkej noci predstavuje najdôležitejší okamih, najštedrejší dar, najmučivejšiu bolesť a najvznešenejší prejav čistej lásky, ktorá kedy bola v histórii tohto sveta prejavená. Ježiš Kristus, Jednorodený Syn Boží, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych, aby nás mohol, ako blesk v letnej búrke, zachytiť, zatiaľ čo padáme, držať nás svojou mocou a skrze našu poslušnosť Jeho prikázaniam nás mohol pozdvihnúť k večnému životu.
Túto Veľkú noc ďakujem Jemu a Otcovi, ktorý nám Ho dal, že Ježiš ďalej stojí víťazne nad smrťou, aj keď stojí na zranených nohách. Túto Veľkú noc ďakujem Jemu a Otcovi, ktorý nám Ho dal, že Ježiš nám ďalej ponúka svoju nekonečnú milosť, aj keď ju ponúka prebodnutými dlaňami a zjazvenými zápästiami. Túto Veľkú noc ďakujem Jemu a Otcovi, ktorý nám Ho dal, že môžeme spievať pred záhradou skropenou krvavým potom, pred krížom s pribitými klinmi a pred slávnostne prázdnym hrobom:
Tak úžasný je plán spásy,
tak slávny, úplný,
v ktorom sa stretávajú spravodlivosť, láska a milosrdenstvo
v božskej harmónii!11
V posvätnom mene vzkrieseného Pána Ježiša Krista, amen.