Svätí neskorších dní sa neprestávajú snažiť
Starší Dale G. Renlund
Sedemdesiatnik
Keď sa snažíme, vytrváme a pomáhame druhým činiť to isté, sme skutočnými Svätými neskorších dní.
Moji drahí bratia a sestry, v decembri 2013 celý svet žialil nad smrťou Nelsona Mandelu. Po 27 rokoch, ktoré strávil vo väzení za svoju úlohu v boji proti apartheidu, sa Nelson Mandela stal prvým demokraticky zvoleným prezidentom Južnej Afriky. Jeho schopnosť odpustiť tým, ktorí ho uväznili bola pozoruhodná. Každý ho obdivoval a uznával.1 Mandela častokrát odmietal tieto pocty a hovoril: „Ja nie som svätý – iba ak si myslíte, že svätec je hriešnik, ktorý sa neprestáva snažiť.“2
Toto prehlásenie – „svätý je hriešnik, ktorý sa neprestáva snažiť“ – by malo vrátiť sebadôveru a odvahu členom Cirkvi. Hoci sa o nás hovorí ako o „Svätých neskorších dní“, niekedy sa s tým nestotožňujeme. Výraz Svätí sa vo všeobecnosti používa pri opise tých ľudí, ktorí dosiahli povýšený stav svätosti, či dokonca dokonalosť. A my s dokonalosťou vieme, že nie sme dokonalí.
Ale naše náboženstvo nás učí, že môžeme byť opakovane a stále viac a viac zdokonalení „úplne sa spoliehajúc“ na náuku Kristovu: uplatňovaním viery v Krista, pokáním, prijímaním sviatosti, aby sme si obnovili zmluvy a požehnania krstu a obdržali Ducha Svätého ako neustáleho spoločníka. Keď tak činíme, stávame sa čoraz viac podobnými Kristovi a sme schopní vytrvať až do konca so všetkým tým, čo to prináša.3 Jednoducho povedané, Boh sa omnoho viac stará o to, kto sme a kým sa stávame než o to, kým sme kedysi boli.4 Zaujíma Ho to, že sa neprestávame snažiť.
Komédia anglického dramatika Williama Shakespearea Ako sa vám páči opisuje dramatickú zmenu v živote jednej z postáv. Starší brat sa usiluje zabiť svojho mladšieho brata. Ten ho aj napriek tomu, že to vie, zachráni pred istou smrťou. Keď sa starší brat dozvie o tomto nezaslúženom súcite, nastane u neho úplná a stála zmena a dôjde u neho k tomu, čo on nazýva „obrátením“. Neskôr príde k staršiemu bratovi niekoľko žien a pýtajú sa ho: „Ste to vy, kto tak často usiloval mu o život?“
Starší brat odpovedá: „Už nehanbím sa povedať vám, čo bol som, áno, obrátenie moje mi sladkým činí tak, čím teraz som.“5
Vďaka Božiemu milosrdenstvu a uzmiereniu Ježiša Krista nie je pre nás takáto zmena len literárnou fikciou. Pán skrze Ezechiela prehlasuje:
„… ani bezbožný nepadne pre bezbožnosť v ten deň, keď sa odvráti od svojej bezbožnosti; …
… on sa odvráti od svojho hriechu a bude uskutočňovať právo a spravodlivosť,
… vráti záloh a nahradí, čo ulúpil, ak sa bude spravovať ustanoveniami života, ak nepácha neprávosť, určite bude žiť …
Nijaké jeho hriechy, ktorých sa dopustil, sa mu nebudú pripomínať. Uskutočňoval právo a spravodlivosť, určite bude žiť.“6
Keď činíme pokánie a odvrátime sa od zlovoľnosti, Boh nám vo Svojom milosrdenstve sľubuje odpustenie – v takej miere, že nám naše hriechy nebudú ani pripomínané. Vďaka Kristovmu uzmiereniu a nášmu pokániu sa môžeme obzrieť za svojimi minulými činmi a povedať: „Bol som, však nie som viac.“ Bez ohľadu na to, akí zlovoľní sme boli, teraz môžeme povedať: „To som bol ja kedysi. Ale už viac nie som tou zlovoľnou osobou.“7
Prezident Thomas S. Monson učil: „Jedným z najväčších Božích darov, ktoré nám dal je radosť z toho, keď to skúšame znova, pretože žiadne zlyhanie nemusí byť konečné.“8 Dokonca i keď sme hrešili vedome a dobrovoľne alebo sme opakovane zlyhali a sklamali, v ten okamih, keď sa rozhodneme skúsiť to znova nám môže pomôcť Kristovo uzmierenie. A musíme si pamätať, že to nie Duch Svätý nám hovorí, že sme už takí stratení, že by sme to mali radšej vzdať.
Božia túžba, aby sa Svätí neskorších dní neprestávali snažiť tiež presahuje hriech. Či už sa trápime kvôli zlým vzťahom, ekonomickým výzvam, chorobe, alebo je naše trápenie výsledkom hriechu niekoho iného, Spasiteľovo nekonečné uzmierenie môže uzdraviť dokonca – a možno najmä – tých, ktorí trpeli nevinne. On dokonale rozumie tomu, čo to znamená nevinne trpieť v dôsledku priestupku niekoho iného. Ako je prorokované, Spasiteľ „zavia[že] rany tým, ktorí sú skrúšeného srdca, … [dá] … veniec namiesto popola, olej radosti namiesto smútočného rúcha [a] chválospev namiesto malomyseľnosti“9. Bez ohľadu na to, čo prežívame, Boh od Svätých neskorších dní očakáva, že, s Jeho pomocou, sa neprestaneme snažiť.
Tak ako sa Boh raduje, keď vytrváme, je sklamaný, keď si nevšímame, že aj tí druhí sa snažia. Naša dobrá priateľka Thoba sa s nami podelila o lekciu, ktorú ju naučila jej mama Julia. Julia a Thoba boli jedny z prvých obrátených v Južnej Afrike. Keď sa skončil apartheid, bolo dovolené bielym a čiernym členom Cirkvi, aby chodili na zhromaždenia spoločne. Pre mnohých bola táto rovnosť rás novou výzvou. Raz, keď Julia a Thoba prišli na zhromaždenie, cítili, že niektorí bieli členovia sa k nim nesprávajú láskavo. Keď odišli, začala sa Thoba rozhorčene sťažovať svojej mame. Julia ju pokojne počúvala dovtedy, kým si Thoba nevyliala svoje pocity márnosti. Vtedy Julia povedala: „Ach, Thoba, Cirkev je ako veľká nemocnica a každý z nás je svojím spôsobom chorý. Chodíme do Cirkvi, aby sme sa cítili lepšie.“
Juliina poznámka odráža drahocenné porozumenie. Nestačí, keď sme len tolerantní k ostatným, ktorí pracujú na svojej vlastnej chorobe; musíme k nim byť tiež láskaví, trpezliví, musíme ich podporovať a snažiť sa im porozumieť. Keď nás Boh povzbudzuje, aby sme sa neprestávali snažiť, tiež od nás očakáva, že umožníme aj ostatným, aby tak mohli činiť svojím vlastným tempom. Uzmierenie sa dostane do našich životov v ešte väčšej miere. Potom zistíme, že napriek očividným rozdielom máme všetci potrebu toho istého nekonečného uzmierenia.
Pred niekoľkými rokmi bol úžasný mladý muž, ktorý sa volal Curtis, povolaný slúžiť na misii. Bol to ten druh misionára, za ktorého sa modlí každý prezident misie. Sústredil sa na prácu a pracoval usilovne. Jedného dňa mu pridelili spoločníka, ktorý bol nezrelý, jeho správanie k ostatným bolo čudné a ani v najmenšom nebol nadšený tým, čo mal robiť.
Keď jedného dňa išli na bicykloch, Curtis sa obzrel a uvidel, že jeho spoločník z nevysvetliteľných príčin zišiel z bicykla a začal kráčať. Curtis v tichosti povedal o svojich pocitoch márnosti Bohu; aké je to bremeno mať za spoločníka niekoho, koho musíte neustále poháňať, aby vôbec niečo urobil. O pár okamihov pocítil Curtis silné nabádanie, ako keby mu Boh hovoril: „Vieš, Curtis, vy dvaja sa Mi vôbec nezdáte takí odlišní, v porovnaní so Mnou.“ Curtis sa naučil, že musí mať trpezlivosť s nedokonalým spoločníkom, ktorý sa napriek všetkému svojím spôsobom snažil.
Mojou výzvou pre všetkých z nás je, aby sme zhodnotili svoje životy, činili pokánie a neprestávali sa snažiť. Ak sa o to nepokúsime, sme iba hriešnikmi neskorších dní; ak nevytrváme, sme dezertérmi neskorších dní; a ak neumožníme ostatným, aby sa snažili, sme iba pokrytcami neskorších dní.10 Keď sa snažíme, vytrváme a pomáhame druhým činiť to isté, sme skutočnými Svätými neskorších dní. Keď sa zmeníme, zistíme, že Boh sa naozaj omnoho viac stará o to, kto sme a kým sa stávame, než o to, kým sme kedysi boli.11
Som hlboko vďačný za Spasiteľa, za Jeho nekonečné uzmierenie a za prorokov neskorších dní, ktorí nás povzbudzujú, aby sme boli Svätými neskorších dní, aby sme sa neprestávali snažiť.12 Svedčím o tom, že Spasiteľ skutočne žije, v mene Ježiša Krista, amen.