Neboj sa, len ver
Prezident Dieter F. Uchtdorf
Druhý radca v Prvom predsedníctve
Keď sa rozhodneme uveriť, uplatniť vieru k pokániu a nasledovať nášho Spasiteľa Ježiša Krista, otvárame duchovné oči úžasným veciam, ktoré si len ťažko dokážeme predstaviť.
Babylon a Daniel
Pred dvetisícšesťsto rokmi bol Babylon silnou svetovou veľmocou. Jeden dávny historik napísal, že hradby Babylonu, ktoré obklopovali mesto boli vysoké 90 metrov a hrubé až 25 metrov. „Pokiaľ ide o veľkoleposť,“ napísal, „neexistuje žiadne iné mesto, ktoré by sa tomu len približovalo.“1
Babylon bol vo svojej dobe celosvetovým centrom učenosti, práva a filozofie. Jeho vojenská moc bola jedinečná. Zničila silu Egypta. Napadla, vypálila a vyplienila asýrske hlavné mesto Ninive. Bez problémov dobyla Jeruzalem a odviedla tie najlepšie a najbystrejšie izraelské deti spať do Babylonu, aby tam slúžili kráľovi Nebúkadnecarovi.
Jedným z týchto zajatcov bol mladý muž, ktorý sa volal Daniel. Veľa učencov si myslí, že Daniel mal vtedy niečo medzi 12 až 17 rokov. Zamyslite sa nad tým, drahí držitelia Áronovho kňazstva: Daniel bol pravdepodobne vo vašom veku, keď bol privedený na kráľovský dvor, aby sa tam vzdelával v jazyku, zákonoch, náboženstve a vede svetského Babylonu.
Dokážete si predstaviť, aké to asi bolo byť donútený opustiť domov, ísť pešo 800 km do cudzieho mesta a byť násilne učený náboženstvo vašich nepriateľov?
Daniel vyrastal ako nasledovník Jehovu. Veril v Boha Abrámovho, Izákovho a Jákobovho. Študoval slová prorokov a vedel, ako Boh jedná s ľuďmi.
Ale teraz, vo veľmi mladom veku, bol uväzneným študentom v Babylone. Tlak, aby sa vzdal svojho starého presvedčenia a prijal to babylonské, musel byť veľmi veľký. On však zostal verný svojej viere – slovom aj skutkom.
Mnohí z vás vedia, aké to je brániť nejakú nepopulárnu pravdu. V internetovom slangu dneška tomu hovoríme, že sme „upálení“ tými, ktorí s nami nesúhlasia. Daniel však neriskoval len verejné zosmiešnenie. Každý, kto v Babylone spochybňoval náboženské autority, pochopil, čo znamená – obrazne a doslovne – byť „upálený“. Však sa opýtajte Danielových priateľov Šadracha, Méšacha a Abéd-Nega.2
Neviem, či bolo pre Daniela jednoduché byť veriacim v takom prostredí. Niektorí ľudia sú požehnaní veriacim srdcom – u nich sa zdá, že k nim prichádza viera ako dar z neba. Ale ja si myslím, že Daniel bol rovnaký ako mnohí z nás, ktorí musíme pracovať na svojom svedectve. Som si istý, že Daniel trávil veľa hodín na kolenách v modlitbe, kládol svoje otázky a obavy na oltár viery a čakal na Pána, kedy mu dá porozumenie a múdrosť.
A Pán Danielovi žehnal. Aj keď bola jeho viera spochybňovaná a napádaná, on zostal verný tomu, o čom na základe vlastných skúseností a zážitkov vedel, že je správne.
Daniel veril. Daniel nepochyboval.
A potom mal kráľ Nebúkadnecar sen, ktorý ho znepokojoval. Zhromaždil svoj tím učencov a radcov a žiadal, aby mu jeho sen popísali a vyložili jeho význam.
To však, samozrejme, nedokázali. Ospravedlňovali sa: „To čo žiadaš, nikto nedokáže.“ To ale Nebúkadnecara ešte viac nahnevalo a vydal príkaz, aby boli všetci mudrci, kúzelníci, veštci a radcovia rozrezaní na kusy – vrátane Daniela a ďalších mladých izraelských študentov.
Vy, ktorí poznáte knihu Danielovu, viete, čo sa stalo ďalej. Daniel požiadal Nebúkadnecara o trochu času, a potom svojimi vernými spoločníkmi išiel k zdroju ich viery a morálnej sily. Modlili sa k Bohu a prosili o božskú pomoc v tomto rozhodujúcom momentne ich života. A „vtedy bolo Danielovi [vo]… videní odhalené tajomstvo“3.
Daniel, oný mládenec z dobytého národa, ktorý bol šikanovaný a prenasledovaný za to, že veril vo svoje zvláštne náboženstvo, išiel pred kráľa a vyložil mu jeho sen a jeho význam.
Priamym dôsledkom jeho vernosti Bohu bolo, že od oného dňa sa Daniel stal sa dôveryhodným poradcom kráľa a po celom Babylone bol známy svojou múdrosťou.
Chlapec, ktorý veril svojej viere a žil podľa nej sa stal mužom Božím. Prorokom. Kniežaťom spravodlivosti.4
Sme ako Daniel?
Nás všetkých, ktorí nesieme sväté kňazstvo Božie, sa pýtam: Sme ako Daniel?
Sme oddaní Bohu?
Praktikujeme to, čo kážeme, alebo sme len nedeľní kresťania?
Odrážajú naše každodenné skutky jasne to, čomu podľa svojich slov veríme?
Pomáhame chudobným a núdznym, chorým a sužovaným?5
Robíme s nadšením to, čo hlásame, alebo o tom len hovoríme?
Bratia, bolo nám toho veľa dané. Spoznali sme božské pravdy znovuzriadeného evanjelia Ježiša Krista. Bola nám zverená kňazská právomoc, aby sme pomáhali blížnym a budovali na zemi kráľovstvo Božie. Žijeme v dobe veľkého vylievania duchovnej moci. Máme plnosť pravdy. Máme kľúče kňazstva, ktoré pečatia na zemi a v nebi. Posvätné písma a učenia žijúcich prorokov sú dostupné ľahšie než kedykoľvek predtým.
Drahí priatelia, neberme tieto veci na ľahkú váhu. S týmito požehnaniami a výsadami prichádzajú veľké zodpovednosti a povinnosti. Chopme sa ich a napĺňajme ich.
Z dávneho Babylonu zostali len ruiny. Jeho lesk a sláva sú už dávno minulosťou. Ale svetskosť a zlovoľnosť Babylonu žijú dodnes. Teraz je na nás, aby sme žili ako veriaci vo svete neveriacich. Našou každodennou úlohou je stáť za znovuzriadeným evanjeliom Ježiša Krista a žiť verne podľa Božích prikázaní. Budeme musieť ostať pokojní pri tlaku vrstovníkov, nebyť ohromení populárnymi trendmi alebo falošnými prorokmi, ignorovať výsmech bezbožných, odolávať pokušeniam oného zlého a prekonávať našu vlastnú lenivosť.
Len si to predstavte. O čo jednoduchšie by pre Daniela bolo jednoducho sa prispôsobiť štýlu babylonského života? Pokojne sa mohol vzdať oných obmedzujúcich pravidiel správania sa, ktoré dal Boh deťom Izraela. Pokojne mohol hodovať na bohatých kráľovských hostinách a oddávať sa svetským potešeniam prirodzeného človeka. Vyhol by sa posmechu.
Bol by obľúbený.
Zapadol by medzi ostatných.
Jeho cesta by bola oveľa menej komplikovaná.
To všetko samozrejme len do tej doby, kedy si kráľ vyžiadal výklad svojho sna. Potom by Daniel zistil, že rovnako ako ostatní babylonskí „mudrci“ aj on stratil spojenie s tým pravým zdrojom svetla a múdrosti.
Daniel vo svojej skúške obstál. Naša skúška stále prebieha.
Odvaha veriť
Satan, náš protivník, chce, aby sme zlyhali. Súčasťou jeho snahy o zničenie našej viery je šírenie lží. Prešibane nás presviedča, že pochybovači, skeptici a cynici sú sofistikovaní a inteligentní, zatiaľ čo tí, ktorí veria v Boha a Jeho zázraky, sú naivní či slepí alebo majú vymytý mozog. Satan nám bude tvrdiť, že je populárne spochybňovať duchovné dary a učenia pravých prorokov.
Kiež by som tak dokázal pomôcť každému pochopiť túto jednoduchú pravdu: veríme v Boha kvôli tomu, čo vieme v našom srdci a v mysli, a nie kvôli tomu, čo nevieme. Naše duchovné skúsenosti a zážitky sú niekedy natoľko posvätné, že ich nedokážeme vyjadriť jazykom sveta, ale to neznamená, že nie sú skutočné.
Nebeský Otec pripravil pre Svoje deti duchovnú hostinu a poskytuje nám tie najvyberanejšie jedlá, aké si dokážeme predstaviť – a predsa, namiesto toho, aby si cynici užívali tieto duchovné dary, tak sa uspokoja iba s pohľadom z diaľky a upíjajú si zo šálky skepticizmu, pochybnosti a neúcty.
Prečo by chcel niekto kráčať životom, spokojný so svetlom sviečky svojho vlastného porozumenia, keď by sa, pokiaľ by sa obrátil na nášho Nebeského Otca, mohol tešiť zo žiarivého slnka duchovného poznania, ktoré by mu rozšírilo myseľ múdrosťou a naplnilo dušu radosťou?
Keď hovoríme s ľuďmi o viere a o svojom presvedčení, často počúvame vetu: „Kiež by som len dokázal veriť tak ako ty.“
Táto veta obsahuje ďalšie Satanovo klamstvo, že viera je dostupná len niekomu, a nie všetkým. Na viere nie je nič magické. Avšak prvým krokom jetúžba veriť! Boh nikoho neuprednostňuje.6 On je váš Otec. Praje si s vami hovoriť. Na to je ale potrebné prejaviť trocha vedeckej zvedavosti – je potrebné si vyskúšať slovo Božie – a uplatniť trochu viery.7 Tiež je potrebné mať trochu pokory. A žiada si to otvorené srdce a otvorenú myseľ. Žiada si to hľadanie v pravom slova zmysle. A možno to najťažšie zo všetkého, žiada si to trpezlivosť a čakanie na Pána.
Pokiaľ nevyvinieme žiadne úsilie na to, aby sme verili, sme ako muž, ktorý odpojí lampu od elektriny, a potom ju obviňuje, že nedáva žiadne svetlo.
Nedávno ma prekvapilo a zarmútilo, keď som sa dozvedel o držiteľovi Áronovho kňazstva, ktorý sa zjavne pýšil tým, že sa vzdialil od Boha. Povedal: „Pokiaľ sa mi Boh zjaví, tak budem veriť. Do tej doby budem hľadať pravdu len s pomocou vlastného rozumu a intelektu, ktorý mi bude osvetľovať cestu.“
Nepoznám srdce tohto mladého muža, ale bolo mi ho veľmi ľúto. Ako rýchlo zavrhol dary, ktoré mu Pán poskytoval. Tento mladý muž odpojil lampu od elektriny, a potom bol očividne uspokojený svojim chytrým zistením, že žiadne svetlo nepotrebuje.
Nanešťastie sa tento postoj v dnešnej dobe stáva veľmi populárnym. Pokiaľ dôkazné bremeno vložíme na Boha, tak máme pocit, že si môžeme dovoliť nebrať Božie prikázania vážne a neniesť zodpovednosť za svoj vzťah s naším Nebeským Otcom.
Bratia, dovoľte mi vyjadriť sa jasne: na cynickom postoji nie je nič vznešené ani pôsobivé. Skepticizmus je jednoduchý – to dokáže každý. Verný život si však žiada morálnu silu, oddanosť a odvahu. Tí, ktorí sa pevne držia viery, vyzerajú oveľa pôsobivejšie ako tí, ktorí podľahnú pochybnostiam, keď sa objavia nejasné alebo mätúce otázky či záležitosti.
Ale nemalo by nás prekvapiť, že spoločnosť si vieru nijako neváži. Svet má dlhú históriu zavrhovania všetkého, čomu nerozumie. A obzvlášť sa mu nedarí chápať to, čo nie je vidieť. Ale iba preto, že niečo nevidíme fyzickými očami, neznamená, že to neexistuje. V skutočnosti „sú veci na nebi a na zemi, o ktorých zdania nemá“ žiadna naša učebnica, vedecké periodikum ani svetská filozofia.8 Vesmír je plný veľkých a úžasných divov – vecí, ktoré možno pochopiť len duchovnými očami.
Sľub viery
Keď sa rozhodneme uveriť, uplatniť vieru k pokániu a nasledovať nášho Spasiteľa Ježiša Krista, otvárame duchové oči úžasným veciam, ktoré si len ťažko dokážeme predstaviť. A tým budú naše presvedčenie a viera silnieť a my toho uvidíme stále viac.9
Bratia, svedčím o tom, že aj v tých najťažších chvíľach vám Spasiteľ povie to isté, čo povedal jednému úzkostlivému otcovi na zaplnenej ceste v Galilei: „Neboj sa, len ver!“10
Môžeme sa rozhodnúť uveriť.
Lebo vo viere objavíme počiatok svetla.
Objavíme pravdu.11
Nájdeme pokoj.12
Vďaka svojej viere nebudeme nikdy hladovať, ani žízniť.13 Dary Božej milosti nám umožnia byť vernými našej viere a naplnia nám dušu „prameňom vody prúdiacej k večnému životu“14.Budeme zažívať skutočnú a trvalú radosť.15
A preto, drahí priatelia, moji milovaní bratia v kňazstve Božom:
Majte odvahu veriť.
Nebojte sa, len verte.
Buďte ako Daniel.
Modlím sa za to, aby každý z nás – či už mladý alebo starý – našiel obnovenú silu, odvahu a túžbu veriť. V mene nášho Majstra, Ježiša Krista, amen.