Prečo Cirkev

Starší D. Todd Christofferson

Kvórum dvanástich apoštolov

Stojí za to sa zamyslieť, prečo sa Ježiš Kristus rozhodol použiť cirkev, Svoju Cirkev, aby konal dielo Svoje a Svojho Otca.

Celý život sú pre mňa generálne konferencie Cirkvi osviežujúcimi duchovnými udalosťami a samotná Cirkev miestom, kam prichádzam spoznávať Pána. Viem, že sú ľudia, ktorí sa považujú za nábožensky alebo duchovne založených, napriek tomu odmietajú účasť v cirkvi, či dokonca potrebnosť tejto inštitúcie ako takej. Praktizovanie náboženstva je pre nich čisto osobná záležitosť. Cirkev je však výtvorom Toho, na Koho sa naša duchovnosť zameriava – Ježiša Krista. Stojí za to sa zamyslieť, prečo sa Ježiš Kristus rozhodol použiť cirkev, Svoju Cirkev, Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní, aby konal dielo Svoje a Svojho Otca uskutočniť nesmrteľnosť a večný život človeka.¹

Už od čias Adama bolo kázané evanjelium Ježiša Krista a skrze kňazský rád založený na rodine boli vykonávané nevyhnutné spásne obrady, ako napríklad krst.² Keď spoločnosť získala zložitejšiu štruktúru než iba širšie rodiny, Boh tiež povolal ďalších prorokov, poslov a učiteľov. V Mojžišovej dobe už môžeme čítať o formálnejšej štruktúre, ktorá zahŕňala starších, kňazov a sudcov. V histórii Knihy Mormonovej Alma založil cirkev s kňazmi a učiteľmi.

Potom, v zenite času, Ježiš zorganizoval Svoje dielo takým spôsobom, že evanjelium mohlo byť zakladané súčasne vo viacerých krajinách a medzi rozdielnymi národmi. Táto organizácia, Cirkev Ježiša Krista, bola vybudovaná „na základe apoštolov a prorokov, pričom uholným kameňom je sám Ježiš Kristus“³. Jej súčasťou boli aj ďalší úradníci ako napríklad sedemdesiatnici, starší, biskupi, kňazi, učitelia či diakoni. Ježiš po Svojom vzkriesení podobne založil Cirkev aj na západnej pologuli.

V dôsledku odpadlíctva a rozpadu Cirkvi, ktorú Pán zorganizoval počas Svojho pôsobenia na zemi, znovuzriadil potom ešte raz Cirkev Ježiša Krista skrze proroka Josepha Smitha. Dávny účel zostáva rovnaký: to je, kázať dobrú zvesť evanjelia Ježiša Krista a vykonávať spásne obrady – inými slovami, privádzať druhých ku Kristovi.⁴ A teraz prostredníctvom tejto znovuzriadenej Cirkvi sa dostáva zasľúbenie vykúpenia na dosah dokonca aj duchom mŕtvych, ktorí toho počas svojho smrteľného života vedeli o Spasiteľovej milosti len málo alebo vôbec nič.

Ako Pánova Cirkev napĺňa Jeho zámery? Je dôležité uvedomiť si, že najvyšším Božím zámerom je náš pokrok. Boh si praje, aby sme pokračovali od milosti k milosti, pokiaľ neobdržíme plnosť⁵ všetkého, čo nám môže dať. To si ale vyžaduje niečo viac, než len byť dobrý alebo duchovne naladený. Vyžaduje si to vieru v Ježiša Krista, pokánie, krst vodou a Duchom a vytrvanie vo viere až do konca.⁶ Toto sa nedá dosiahnuť v izolácii, takže jedným z hlavných dôvodov, prečo má Pán Cirkev je vytvorenie spoločenstva Svätých, ktorí sa budú navzájom podporovať na „tejto tesnej a úzkej ceste, ktorá vedie k večnému životu“⁷.

„A [Kristus] ustanovil jedných za apoštolov, iných za prorokov, zase iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov,

… aby pripravovali svätých na dielo služby, budovať telo Kristovo,

až všetci dospejeme k jednote vo viere a poznaní Syna Božieho, v muža dospelého, k miere veku plnosti Kristovej.“⁸

Ježiš Kristus je „pôvodcom i dokonávateľom [našej] viery“⁹. Naše zjednotenie sa v tele Kristovom – v Cirkvi – je dôležitou súčasťou toho, že na seba berieme Jeho meno.¹⁰ Bolo nám povedané, že dávna Cirkev „sa často schádzala, aby sa postili a modlili a aby jeden s druhým hovorili o blahu duší svojich“¹¹ „a tiež aby počuli slovo Pánove“¹². Tak je to v Cirkvi aj dnes. Sme spojení vo viere a navzájom sa učíme a vzdelávame a snažíme o to, aby sme dosiahli plnú mieru učeníctva, „mier[u] veku plnosti Kristovej“. Snažíme sa navzájom si pomáhať spoznávať Syna Božieho¹³, pokiaľ nepríde deň, kedy „už nikto nebude viac poučovať blížneho ani svojho brata: Poznajte Hospodina! Lebo všetci ma budú poznať, od najmenšieho až po najväčšieho – znie výrok Hospodinov“¹⁴.

V Cirkvi sa neučíme len božskú náuku, ale získavame aj skúsenosti s jej uplatňovaním. Ako telo Kristovo si členovia Cirkvi navzájom slúžia v každodennom živote. Nikto z nás nie je dokonalý; môžeme sa niekoho dotknúť alebo sa uraziť. Často sa navzájom skúšame prostredníctvom svojich osobných zvláštností. V rámci tela Kristovho musíme robiť niečo viac, než len sa učiť pojmy a vzletné slová, musíme získať skutočnú priamu skúsenosť, zatiaľ čo sa učíme žiť s druhými v láske.¹⁵

Toto náboženstvo sa nezaoberá len samo sebou; naopak, my všetci sme povolaní slúžiť. Sme očami, rukami, hlavou, nohami a ďalšími časťami Kristovho tela, a dokonca sme „údy tela, ktoré … sú veľmi potrebné“¹⁶. Potrebujeme tieto povolania a potrebujeme slúžiť.

Jeden muž v mojom zbore nielenže vyrastal s tým, že ho rodičia aktívne v Cirkvi nepodporovali, ale dokonca boli proti tomu. Na jednom zhromaždení sviatosti povedal: „Môj otec nedokáže pochopiť, prečo by niekto chcel ísť na zhromaždenie, keď môže ísť lyžovať; ale ja sem chodím skutočne rád. V Cirkvi kráčame všetci po rovnakej ceste a mňa na nej inšpiruje silná mládež, čisté deti a to, čo vidím u ostatných dospelých a čo sa od nich učím. Toto spoločenstvo ma posilňuje a radosť zo života podľa evanjelia mi prináša potešenie.“

Zbory a pobočky Cirkvi nám ponúkajú každotýždené stretnutie určené na oddych a na obnovu síl, čas a miesto, kde môžeme zabudnúť na svet – deň sabatu. Je to deň určený k tomu, aby sme sa „mali rozkoš v Hospodinovi“¹⁷, zažili duchovné uzdravenie, ktoré prichádza vďaka sviatosti a obdržali obnovené zasľúbenie, že Jeho Duch bude s nami¹⁸.

Jedným z najväčších požehnaní prameniacich z toho, že sme súčasťou tela Kristovho, napriek tomu, že sa to v danej chvíli ako požehnanie nejaví, je to, že sme karhaní za hriechy a chyby. Máme sklon svoje chyby ospravedlňovať a zdôvodňovať si ich a občas jednoducho nevieme v čom a ako by sme sa mali zlepšiť. Bez tých, ktorí nás môžu pokarhať v pravý čas s ostrosťou, keď sú nabádaní Duchom Svätým¹⁹, by nám mohla chýbať odvaha sa zmeniť a s väčšou dokonalosťou nasledovať Majstra. Pokánie je vecou jednotlivca, ale spoločenstvo na tejto niekedy bolestivej ceste sa nachádza v Cirkvi.²⁰

Pri tejto diskusii o Cirkvi ako o tele Kristovom musíme mať vždy na pamäti dve veci. Po prvé, neusilujme sa o obrátenie do Cirkvi, ale ku Kristovi a k Jeho evanjeliu, o obrátenie, ku ktorému Cirkev pomáha.²¹ Kniha Mormonova to vyjadruje najlepšie, keď hovorí, že ľudia „boli obrátení k Pánovi a pripojení k cirkvi Kristovej “²². Po druhé, musíme pamätať na to, že od počiatku bola Cirkev rodina, a dokonca aj dnes si rodina a Cirkev ako oddelené inštitúcie navzájom slúžia a posilňujú sa. Ani jedna nenahrádza tu druhú a Cirkev rozhodne ani prinajmenšom nemôže nahradiť rodičov. Zmyslom toho, že Cirkev učí evanjelium a vykonáva kňazské obrady je to, aby sa rodiny mohli stať spôsobilé získať večný život.

Existuje druhý hlavný dôvod, prečo Spasiteľ pracuje skrze cirkev, Svoju Cirkev, a to je dosiahnutie toho, čo je potrebné a čo nie je v silách jednotlivcov alebo menších skupín. Jasným príkladom je napríklad boj s chudobou. Je pravda, že ako jednotlivci alebo rodiny sa staráme o fyzické potreby druhých, „dávajúc si navzájom ako časne, tak aj duchovne, podľa potrieb svojich a nedostatku svojho“²³. Ale v Cirkvi ako celku sa schopnosť postarať sa o chudobných a núdznych násobí, čo umožňuje napĺňať potreby vo väčšej miere a zaistiť, aby mnohí dosiahli sebestačnosť, po ktorej túžia.²⁴ Ďalej je Cirkev s jej Združením pomoci a kňazskými kvórami schopná poskytovať pomoc mnohým ľuďom na mnohých miestach zasiahnutých prírodnými katastrofami, vojnami a prenasledovaním.

Pokiaľ by Spasiteľova Cirkev nemala tieto schopnosti, nemohla by uskutočňovať Jeho poverenie prinášať evanjelium do celého sveta.²⁵ Neboli by apoštolské kľúče, štruktúra, finančné prostriedky ani oddanosť a obete tisícok a tisícok misionárov, ktorí sú ku konaniu tohto diela potrební. Pamätajte: toto evanjelium kráľovstva musí byť kázané po celom svete, na svedectvo všetkým národom a potom príde koniec²⁶.

Cirkev môže stavať a prevádzkovať chrámy, domy Pána, kde je možné vykonávať životne dôležité obrady a zmluvy. Joseph Smith povedal, že Božím zámerom pri zhromažďovaní Jeho ľudu v akejkoľvek dobe je postaviť Pánovi dom, v ktorom by mohol svojmu ľudu zjavovať obrady svojho domu a slávy svojho kráľovstva a učiť ľud ceste spásy; lebo sú určité obrady a zásady, ktoré, keď sú vyučované a vykonávané, musia byť vykonávané na mieste alebo v dome vybudovanom na tento účel.²⁷

Ak nieto verí, že všetky cesty vedú do neba alebo že ohľadom spásy neexistujú žiadne zvláštne požiadavky, nebude vnímať potrebu hlásať evanjelium ani vykonávať obrady a uzatvárať zmluvy v súvislosti s vykúpením žijúcich či mŕtvych. My ale nehovoríme iba o nesmrteľnosti, ale aj o večnom živote, a pre ten sú cesta evanjelia a jeho zmluvy nevyhnutné. A Spasiteľ potrebuje Cirkev, aby ich sprístupnil všetkým Božím deťom – či už žijúcim alebo zosnulým.

Posledný dôvod, prečo Pán ustanovil Svoju Cirkev, o ktorom budem hovoriť, je úplne jedinečný – Cirkev je koniec koncov kráľovstvo Božie na zemi.

Keď bola v 30. rokoch 19. storočia založená Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní, Pán prorokovi Josephovi Smithovi povedal: Pozdvihnite srdcia svoje a radujte sa, lebo vám bolo dané kráľovstvo, alebo inými slovami, kľúče cirkvi.²⁸ Skrze právomoc týchto kľúčov zachovávajú kňazskí úradníci Cirkvi čistotu Spasiteľovej náuky a celistvosť Jeho spásnych obradov.²⁹ Pomáhajú pripraviť tých, ktorí si ich prajú prijať, posúdiť oprávnenie a spôsobilosť týchto žiadateľov, a potom tieto obrady vykonať.

Pomocou kľúčov kráľovstva môžu Pánovi služobníci rozpoznať ako pravdu tak klamstvo a znova s právomocou povedať: „Tak hovorí Pán.“ Žiaľ niektorí cítia voči Cirkvi odpor, pretože si chcú definovať svoje vlastné pravdy, ale v skutočnosti je nesmiernym požehnaním prijímať poznanie vecí ako skutočne sú a ako boli a ako prídu³⁰, nakoľko si ich Pán praje odhaliť. Cirkev chráni a vydáva Božie zjavenie – kánon písiem.

Keď Daniel vykladal sen babylonskému kráľovi Nebúkadnecarovi a ozrejmil mu „čo sa bude diať v budúcich dňoch“³¹, prehlásil, že „Boh nebies nastolí večné kráľovstvo, ktoré nezahynie, a to kráľovstvo neprejde na iný národ. Ono rozdrví a zničí všetky [ostatné] kráľovstvá a bude trvať naveky“.³² Cirkev je oným prorokovaným kráľovstvom neskorších dní, nebola vytvorená človekom, ale bola ustanovená Bohom nebies a valí sa ako „kameň … bez zásahu ruky [odlomený] z vrchu“, aby naplnil zem³³.

Je určená na to, aby vybudovala Sion v príprave na návrat a mileniálnu vládu Ježiša Krista. Než oný deň nastane, nebude kráľovstvom v politickom zmysle – ako povedal Spasiteľ: „Moje kráľovstvo nie je [z tohto sveta].“³⁴ Je to skôr úložisko Jeho právomoci na zemi, vykonávateľ Jeho svätých zmlúv, správca Jeho chrámov, ochranca a hlásateľ Jeho pravdy, zhromaždenie rozptýleného Izraela a ochrana a … útočisko pred búrkou a pred hnevom, keď bude vyliaty bez zriedenia na celú zem.³⁵

Zakončím prorokovou prosbou a modlitbou:

Vzývajte Pána, aby kráľovstvo jeho mohlo vyjsť na zem, aby ho jej obyvatelia mohli obdržať a byť pripravení na dni, ktoré prídu, v ktorých Syn Muža príde dole v nebi, odetý v jase slávy svojej, aby sa zišiel s kráľovstvom Božím, ktoré je zriadené na zemi.

A preto, kiež kráľovstvo Božie vyjde, aby mohlo prísť kráľovstvo nebeské, aby si ty, ó Bože, mohol byť oslávený v nebi, tak ako na zemi, aby nepriatelia tvoji mohli byť podmanení; lebo tvoja je česť, moc a sláva, na veky vekov.³⁶

V mene Ježiša Krista, amen.