Pamätajte, komu ste dôverovali

Starší Allen D. Haynie

Sedemdesiatnik

Naša nádej v to, že budeme znova žiť s Otcom je závislá na uzmierení Ježiša Krista.

Keď som mal 9 rokov, prišla k nám na niekoľko týždňov bielovlasá, 150 cm vysoká stará mama z matkinej strany. Raz poobede, keď bola u nás, sme sa s dvomi staršími bratmi rozhodli vykopať jamu v poli oproti nášmu domu. Neviem, prečo sme to urobili; chlapci občas radi kopú jamy. Trocha sme sa ušpinili, ale nie toľko, aby sme z toho mali problém. Ďalší chlapci zo susedstva videli, aké je zábavné kopať jamu a prišli nám na pomoc. Potom sme boli všetci ešte špinavší. Zem bola tvrdá, a tak sme pritiahli záhradnú hadicu a dno jamy sme zaliali trochou vody, aby zem zmäkla. Pri ďalšom kopaní sme sa zašpinili od blata, ale jama sa zväčšovala.

Niekto zo skupiny navrhol, aby sme z jamy urobili bazén, a tak sme ju naplnili vodou. Bol som vo všetkých najmladší a chcel som zapadnúť medzi ostatných, a tak ma prehovorili, aby som skočil do jamy a vyskúšal ju. No a teraz som bol skutočne špinavý. Pôvodne som nemal v úmysle byť celý od blata, ale tak to dopadlo.

Keď sa začalo ochladzovať, prešiel som cez ulicu a chcel som ísť domov. Pri dverách na mňa čakala stará mama a nechcela ma pustiť domov. Povedala, že keby ma pustila dovnútra, zašpinil by som od blata celý dom, ktorý práve upratala. A tak som urobil to, čo by v danej situácii urobil každý deväťročný chlapec, bežal som k zadnému vchodu, ale stará mama bola rýchlejšia, než som si myslel. Nahneval som sa, dupol som si a dožadoval som sa, aby ma pustila dnu, ale dvere zostali zatvorené.

Bol som mokrý, zablatený a prechladnutý a vo svojej detskej predstavivosti som si myslel, že na záhrade asi zomriem. Nakoniec som sa jej opýtal, čo musím urobiť, aby som mohol ísť dovnútra. Skôr ako som sa spamätal, stál som na záhrade a stará mama na mňa striekala vodu z hadice. Po chvíli, ktorá sa zdala ako večnosť, ma stará mama vyhlásila za čistého a dovolila mi vojsť do domu. V dome bolo teplo a ja som si mohol zobrať suché a čisté oblečenie.

S týmto podobenstvom z reálneho života sa prosím zamyslite nad týmito slovami Ježiša Krista: „A žiadna nečistá vec nemôže vojsť do kráľovstva jeho; takže nikto nevojde do odpočinutia jeho, iba ak to budú tí, ktorí si omyli odev svoj v krvi mojej pre vieru svoju a pokánie zo všetkých hriechov svojich, a pre vernosť svoju do konca.“¹

Keď som stál pri dome a stará mama na mňa striekala vodu, bolo to nepríjemné. Prísť o možnosť vrátiť sa k nášmu Otcovi v Nebi a byť s Ním kvôli rozhodnutiu zostať v zablatenej jame hriechu alebo od nej byť zašpinený by bola večná tragédia. Nemali by sme sa klamať, pokiaľ ide o to, čo je potrebné k tomu, aby sme sa vrátili do prítomnosti Otca v Nebi a mohli tam zostať. Musíme byť čistí.

Než sme prišli na túto zem, zúčastnili sme sa ako duchovní synovia a dcéry Božie veľkej rady.² Každý z nás dával pozor a nik nezaspal. Na tejto rade predstavil Otec v Nebi určitý plán. Pretože tento plán zachovával našu slobodu jednania a vyžadoval, aby sme sa učili z vlastných skúseností, a nielen z Otcových, Otec vedel, že budeme hrešiť. Tiež vedel, že kvôli hriechu budeme nečistí a nebudeme sa môcť vrátiť do Jeho prítomnosti, pretože miesto, kde žije On, je dokonca čistejšie než dom uprataný mojou starou mamou.

Pretože nás Otec v Nebi miluje a Jeho cieľom je uskutočniť nesmrteľnosť a večný život³, zahŕňal Jeho plán aj Spasiteľa – niekoho, kto by nám pomohol stať sa čistejšími, bez ohľadu na to, ako veľmi sme sa zašpinili. Keď Otec v Nebi oznámil, že budeme potrebovať Spasiteľa, myslím, že sme sa všetci pozreli na Ježiša Krista, Prvorodeného v Duchu, toho, ktorý prišiel do bodu, kedy sa stal takým ako je Otec.⁴ Verím, že sme všetci vedeli, že to musí byť On, že z nás by to nikto nedokázal, ale On áno a že to tiež urobí.

V Getsemanskej záhrade a na kríži na Golgote Ježiš Kristus trpel na tele aj na duchu, triasol sa bolesťou, krvácal z každého póru a prosil Otca, aby od Neho odňal oný horký kalich⁵, a napriek tomu Ho vypil.⁶ Prečo to urobil? Ako sám povedal, chcel osláviť Svojho Otca a dokončiť prípravy Svoje pre deti ľudské.⁷ Chcel dodržať Svoju zmluvu a umožniť nám vrátiť sa domov. O čo nás žiada, aby sme na druhú stranu urobili my? Jednoducho nás žiada, aby sme vyznávali svoje hriechy a činili pokánie, aby sme nemuseli trpieť tak ako On.⁸ Vyzýva nás, aby sme sa stali čistými a nezostali pred dverami domu nášho Otca v Nebi.

Napriek tomu je lepšie sa v živote hriechu vyhýbať, pokiaľ ide o pôsobnosť uzmierenia Ježiša Krista, nezáleží na tom, akých hriechov sme sa dopustili alebo ako hlboko sme klesli do onej príslovečnej jamy. Nezáleží na tom, že sa hanbíme, ale že sme v rozpakoch kvôli hriechom, ktoré nás, ako povedal prorok Nefi, „ľahko napádajú“⁹. Nezáleží na tom, že sme raz vymenili svoje prvorodenstvo za misku šošovice.¹⁰

Na čom záleží je to, že Ježiš Kristus, Syn Boží, trpel „bolesti a strasti, a pokušenie všetkého druhu … aby poznal podľa tela, ako pomôcť ľudu svojmu podľa ich slabostí“¹¹. Na čom záleží je to, že bol ochotný sa skloniť¹², prísť na túto zem a zostúpiť pod všetky veci¹³ a znášať „omnoho mocnejší odpor, než [by dokázal] ktokoľvek iný“¹⁴. Na čom záleží je to, že Kristus sa za nás prihovára u Otca, hovoriac: Otče, pozri na utrpenia a smrť toho, ktorý žiadny hriech neučinil, v ktorom sa ti dobre zaľúbilo; … a preto, Otče, ušetri týchto bratov mojich, ktorí veria v meno moje, aby mohli prísť ku mne a mať večný život.¹⁵ Na tomto skutočne záleží a to by nám všetkým malo dať novú nádej a odhodlanie skúsiť to ešte raz, pretože On na nás nezabudol.¹⁶

Svedčím o tom, že Spasiteľ sa od nás nikdy neodvráti, ak Ho budeme pokorne vyhľadávať, aby sme činili pokánie; nikdy nás nebude považovať za stratený prípad; nikdy nepovie „Ale nie, zasa ty“; nikdy nás nezavrhne preto, že by nevedel, aké ťažké je vyhnúť sa hriechu. On tomu všetkému rozumie dokonale, vrátane pocitov zármutku, hanby a frustrácie, ktoré sú nevyhnutným dôsledkom hriechu.

Pokánie je skutočné a funguje. Nie je to len akási fikcia alebo výplod „šialenej mysle“¹⁷. Pokánie má moc odňať bremená a nahradiť ich nádejou. Môže viesť k mocnej zmene srdca, ktorej výsledkom bude to, že „už nemáme viac sklon činiť zlo, ale činiť dobro neustále“¹⁸. Pokánie nevyhnutne nemôže byť ľahké. To, čo má večný význam, je zriedkakedy ľahké. Ale výsledok stojí za to. Prezident Boyd K. Packer vo svojom poslednom príhovore k Sedemdesiatnikom v Cirkvi svedčil: „Ide o toto: uzmierenie nezanecháva žiadne stopy, žiadne šrámy. Čo je napravené je napravené. … Uzmierenie nezanecháva žiadne šrámy, žiadne stopy. Jednoducho uzdravuje; a to, čo uzdravuje, zostáva uzdravené.“¹⁹

A tak naša nádej v to, že budeme znova žiť s Otcom, závisí na uzmierení Ježiša Krista, na ochote jedinej bezhriešnej Bytosti vziať na seba kolektívnu váhu priestupkov celého ľudstva, bez ohľadu na skutočnosť, že spravodlivosť si na Ňu nečinila žiadny nárok, a k tomu patria aj hriechy, pri ktorých sa niektorí synovia a dcéry Božie rozhodujú, že v nich budú trpieť sami.

Ako členovia Cirkvi Ježiša Svätých neskorších dní prisudzujeme Spasiteľovmu uzmiereniu väčšiu moc než väčšina ľudí, pretože vieme, že pokiaľ uzatvoríme zmluvy, budeme neustále činiť pokánie a vytrváme do konca, Spasiteľ nás učiní Svojimi spoludedičmi²⁰ a rovnako ako On obdržíme aj my všetko, čo má Otec.²¹ To je veľmi odvážna náuka, ale je pravdivá. Vďaka uzmiereniu Ježiša Krista je Spasiteľova výzva „vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský“²² úplne splniteľná a nemusíme byť frustrovaní z toho, že je mimo náš obsah.

Písma učia, že všetci ľudia „musia byť súdení podľa svätého súdu Božieho“²³. Oného dňa nebudeme mať žiadnu možnosť skryť sa v dave alebo ukázať prstom na druhých v snahe vyhovoriť sa z toho, že sme nečistí. Našťastie písma tiež učia, že naším konečným sudcom bude Ježiš Kristus, ktorý trpel za naše hriechy, ktorý je naším Obhajcom u Otca, ktorý nás nazýva Svojimi priateľmi a ktorý nás miluje až do konca. Jedno z často prehliadaných požehnaní uzmierenia Ježiša Krista je to, že „ Otec … celý súd odovzdal Synovi“²⁴.

Bratia a sestry, pokiaľ sa cítite odradení alebo si hovoríte, či sa vôbec niekedy dostanete z onej duchovnej jamy, ktorú ste si vykopali, pamätajte prosím na to, kto stojí „medzi [nami] a spravodlivosťou“, kto je „naplnený súcitom voči deťom ľudským“ a kto na Seba vzal naše neprávosti a priestupky a „upokoj[il] požiadavky spravodlivosti“.²⁵ Inými slovami, spomeňte si, ako to urobil Nefi vo chvíli, kedy o sebe pochyboval, komu dôverujete²⁶, dokonca Ježišovi Kristovi, a potom čiňte pokánie a tešte sa znova z „dokonalé[ho] jas[u] nádeje“²⁷. V mene Ježiša Krista, amen.