Nikdy nie je priskoro ani prineskoro
Starší Bradley D. Foster
Sedemdesiatnik
Nikdy nie je priskoro ani prineskoro na to, aby sme riadili a viedli naše deti a kráčali s nimi, lebo rodiny môžu byť spolu navždy.
Bratia a sestry, sme zapojení do boja so svetom. V minulosti sa svet snažil získať energiu a čas našich detí. Dnes súperí o ich identitu a myseľ. Mnoho hlasných a známych hlasov sa snaží určiť čím sú naše deti a čomu by mali veriť. Nemôžeme dovoliť, aby spoločnosť zmenila naše rodiny na obraz sveta. Musíme vyhrať tento súboj. Závisí od toho všetko.
Deti v Cirkvi spievajú pieseň, ktorá ich učí o ich skutočnom charaktere: „Ja som dieťa Božie. ...Na svet ma on poslal. Dal krásny domov na zemi s rodičmi.“ A potom majú deti prosbu na nás: „Riaď ma! Veď ma! Kráčaj so mnou! ... Keď vykonám Jeho vôľu, opäť budem žiť s ním.“1
Prezident Russell M. Nelson nás na poslednej generálnej konferencii učil, že odteraz naďalej musíme byť „opatrnými rodičmi“2. Toto sú nebezpečné časy. Ale dobrou správou je, že Boh vedel, že to bude takto, a v písmach nám poskytol rady, aby sme vedeli, ako pomôcť našim deťom a vnúčatám.
V Knihe Mormonovej sa Spasiteľ zjavil Nefitom. Zhromaždil okolo seba ich malé deti. Žehnal im, modlil sa za ne a plakal nad nimi.3 Potom povedal rodičom: „Pozrite na maličkých svojich.“4
Slovo pozrieť znamená hľadieť a vidieť. Čo chcel Ježiš, aby rodičia videli vo svojich maličkých? Chcel, aby zahliadli božský potenciál svojich detí?
Čo chce Spasiteľ, aby sme videli v našich deťoch a vnúčatách, keď sa na ne v dnešnej dobe pozeráme? Uvedomujeme si, že naše deti sú najväčšou skupinou záujemcov o Cirkev? Čo musíme urobiť, aby sme dosiahli ich trvalé obrátenie?
V evanjeliu podľa Matúša nás Spasiteľ učí o trvalom obrátení. Veľké zástupy ľudí sa zhromaždili pri Galilejskom mori, aby Ho počuli učiť.
Pri tejto príležitosti Ježiš rozpovedl príbeh o siatí semien – podobenstvo o rozsievačovi.5 Vysvetľujúc to Svojim učeníkom, a napokon aj nám, povedal: „Ku každému, kto počúva slovo o kráľovstve, a nerozumie mu, prichádza ten zlý a uchytí, čo mu bolo zasiate do srdca.“6 Posolstvo pre rodičov je jasné: je rozdiel medzi počutím a porozumením. Ak naše deti len počujú evanjelium, ale nerozumejú mu, potom má Satan dvere otvorené, aby vytrhol tieto pravdy z ich sŕdc.
Ak im však pomôžeme zapustiť korene pravého obrátenia, potom v ťažkých časoch, keď sa život bude zdať náročný – a tie časy prídu – im evanjelium Ježiša Krista vloží dovnútra niečo také, čo nemôže byť ovplyvnené zvonka. Ako sa môžeme uistiť, že tieto mocné pravdy nejdú jedným uchom dnu a druhým von? Nemusí stačiť, keď len počujeme slová.
Všetci vieme, že slová sa vyvíjajú. Niekedy my povieme naše slová, ale oni počujú svoje slová. Mohli by ste svojim malým deťom povedať: „Znieš ako pokazený gramofón.“ Oni by pravdepodobne odpovedali: „Ocko, čo je to gramofón?“
Náš Nebeský Otec chce, aby sme uspeli, lebo napokon naše deti boli Jeho deťmi predtým, než sa stali našimi. Ako rodičia v Sione ste obdržali dar Ducha Svätého. Keď sa modlíte o vedenie, „on vám ukáže všetky veci, ktoré máte činiť,“7 keď učíte svoje deti. Keď rozvíjate postupy učenia, „moc Ducha Svätého to nesie do sŕdc detí ľudských.“8
Nenapadá mi lepší príklad o pomáhaní niekomu k získaniu porozumenia, než príbeh o Helen Kellerovej. Bola slepá a hluchá a žila vo svete, ktorý bol tmavý a tichý. Na pomoc jej prišla učiteľka Anne Sullivanová. Ako by ste učili dieťa, ktoré vás nevidí a ani nepočuje?
Trvalo dlho, kým sa Anne podarilo komunikovať s Helen. Jedno popoludnie s ňou šla von k vodnému čerpadlu. Dala jednu Heleninu ruku pod odkvapovú rúru a začala čerpať vodu. Anne potom vyhláskovala slovo W-A-T-E-R (voda) na Heleninej druhej ruke. Nič sa nestalo. Tak to vyskúšala opäť. W-A-T-E-R. Helen stisla Anninu ruku, lebo začala rozumieť. Kým sa zotmelo, naučila sa 30 slov. Za pár mesiacov sa naučila 600 slov a vedela čítať Braillovo písmo. Helen Kellerová napokon získala vysokoškolský titul a zmenila svet nevidiacich a nepočujúcich.9 Bol to zázrak, a jej učiteľka tento zázrak umožnila, rovnako ako ho umožníte vy, rodičia.
Výsledky ďalšieho úžasného učiteľa som videl, keď som slúžil ako prezident kolu slobodných dospelých na BYU – Idaho. Táto skúsenosť zmenila môj život. V jeden zvláštny utorkový večer som mal pohovor s mladým mužom z Mexico City, ktorý sa volal Pablo a chcel slúžiť na misii. Opýtal som sa ho na jeho svedectvo a túžbu slúžiť. Jeho odpovede na moje otázky boli dokonalé. Potom som sa ho opýtal, či je hodný. Jeho odpovede boli bezchybné. V skutočnosti boli také dobré, až som si začal myslieť: „Možno nerozumie, čo sa ho pýtam.“ Otázky som teda preformuloval a zistil som, že vie presne, čo myslím, a že bol úplne čestný.
Tento mladý muž na mňa urobil taký dojem, až som sa ho opýtal: „Pablo, kto ti pomohol, aby si až do tohto bodu svojho života kráčal pred Bohom tak vzpriamene?“
Odpovedal: „Môj otec.“
Povedal som: „Pablo, povedz mi svoj príbeh.“
Pablo pokračoval: „Keď som mal deväť rokov, môj otec si ma zobral nabok a povedal:, Pablo, aj ja som mal raz deväť. Tu je pár vecí, s ktorými sa môžeš stretnúť. Uvidíš ľudí v škole podvádzať. Môžeš mať okolo seba ľudí, ktorí nadávajú. Asi prídu dni, kedy sa ti nebude chcieť ísť na zhromaždenie. Ale ak sa stanú tieto veci alebo čokoľvek iné, čo by ťa trápilo, chcem, aby si sa so mnou porozprával, a ja ti to pomôžem prekonať. A potom ti poviem, čo bude nasledovať.‘“
„Takže Pablo, čo ti povedal, keď si mal 10?“
„Varoval ma pred pornografiou a neslušnými vtipmi.“
„A čo keď si mal 11?“ opýtal som sa.
„Varoval ma pred vecami, ktoré vyvolávajú závislosť, a pripomenul mi, že mám používať slobodnú vôľu.“
Toto je otec, ktorý rok čo rok, „príkaz na príkaz, pravidlo na pravidlo, tu trochu, tam trochu,“10 pomohol svojmu synovi nielen počuť, ale porozumieť. Pablov otec vedel, že naše deti sa učia, keď sú pripravené na učenie, nielen vtedy, keď sme my pripravení učiť ich. Bol som na Pabla hrdý, keď ten večer podal prihlášku na misiu, ale pociťoval som ešte viac hrdosti na Pablovho otca.
Keď som tú noc šoféroval domov, sám seba som sa opýtal: „Akým otcom bude Pablo?“ A odpoveď bola nad slnko jasná: bude rovnaký, ako jeho otec. Ježiš povedal: „Syn nič nemôže činiť sám od seba, len čo vidí činiť Otca.“11 Toto je vzor toho, ako Nebeský Otec požehnáva Svoje deti z generácie na generáciu.
Keď som ďalej premýšľal o mojej skúsenosti s Pablom, pocítil som smútok, keďže moje štyri dcéry už vyrástli a mojich vtedajších deväť vnúčat nebývalo blízko. Potom som si pomyslel: „Ako by som im kedy mohol pomôcť tak, ako Pablovi pomohol jeho otec? Bolo už príliš neskoro?“ Keď som sa v srdci modlil, Duch mi pošepol túto hlbokú pravdu: „Nikdy nie je priskoro ani prineskoro, aby sme začali tento dôležitý proces.“ Ihneď som vedel, čo to znamená. Nevedel som sa dočkať, kedy prídem domov. Moju manželku Sharol som poprosil, aby zavolala všetkým našim deťom a povedala im, že sa s nimi potrebujeme stretnúť, že je niečo dôležité, čo im potrebujem povedať.Moja naliehavosť ich trošku prekvapila.
Začali sme s mojou najstaršou dcérou a jej manželom. Povedal som: „Tvoja mama a ja chceme, aby ste vedeli, že aj my sme raz boli vo vašom veku. Mali sme 31 a malú rodinu. Máme predstavu o tom, čo sa vám môže stať. Môže ísť o finančný alebo zdravotný problém. Môže prísť kríza viery. Môže sa stať, že vás život prevalcuje. Ak sa niečo také stane, chceme, aby ste za nami prišli a porozprávali sa. Pomôžeme vám dostať sa z toho. To neznamená, že sa chceme miešať do vašich vecí, ale chceme, aby ste vedeli, že sme tu na to, aby sme vám pomohli. A kým sme spolu, rád by som vám povedal o pohovore, ktorý som práve mal s mladým mužom, ktorý sa volal Pablo.“
Po príbehu som im povedal: „Nechceme, aby ste premeškali príležitosť pomôcť svojim deťom a vnúčatám, aby porozumeli týmto dôležitým pravdám.“
Bratia a sestry, teraz si oveľa viac uvedomujem, čo odo mňa Pán očakáva ako od otca a starého otca, čo sa týka ustanovenia spôsobov, ako pomôcť mojej rodine nielen počuť, ale porozumieť.
Ako starnem, zisťujem, že premýšľam o týchto slovách:
Ó čas, ó čas, cválaj späť,
a nechaj ich byť mojimi dietkami na ešte jednu noc!12
Viem, že nemôžem vrátiť čas, ale teraz už viem, že nikdy nie je priskoro ani prineskoro, aby sme riadili a viedli naše deti a kráčali s nimi, pretože rodiny môžu byť spolu navždy.
Svedčím o tom, že náš Nebeský Otec nás tak miloval, že poslal Svojho Jednorodeného Syna, aby žil životom smrteľníka tak, aby nám Ježiš mohol povedať: „Bol som na tom tak, ako ty, viem čo nasleduje ďalej a pomôžem ti to prekonať.“ Ja viem, že nám pomôže. V mene Ježiša Krista, amen.