V tomto diele nie ste sami
Prezident Henry B. Eyring
Prvý radca v Prvom predsedníctve
Keď budete prechádzať z jednej kňazskej služby do ďalšej, uvidíte, že Pán je v tomto diele s vami.
Drahý bratia sme vďační, že Pán povolal Staršieho Ronalda A. Rasbanda, Staršieho Gary E. Stevensona a Stašieho Dele G. Renlunda za apoštolov Pána Ježiša Krista. Naše srdcia, naše modlitby a naša viera ich podporujú.
Poznáme ich veľké schopnosti. Ale aj tak budú potrebovať potvrdenie vo svojich povolaniach, práve tak ako my všetci, že Pán je v Jeho diele s nimi. Tak ako nový diakon potrebuje oné presvedčenie, tak ho potrebuje aj ten najskúsenejší vysoký kňaz, keď obdrží nové povolanie.
Táto istota rastie, keď prichádzate k poznaniu, že ste boli povolaní Jeho služobníkmi. Mojím povzbudením je pomôcť vám poznať, že keď urobíte svoju časť, Pán pridá Svoju moc k vašej snahe.
Akékoľvek povolanie, ktoré obdržíme v Pánovom kráľovstve si vyžaduje oveľa viac než len náš ľudský úsudok a našu osobnú silu. Tieto povolania si vyžaujú pomoc od Pána, ktorá príde. Dokonca aj nový diakon sa naučí, že je to pravda a pôjde a bude sa učiť s prichádzajúcimi rokmi.
Jeden z mojich vnukov je tu dnes na svojom prvom kňazskom zasadaní. Pred šiestimi dňami bol vysvätený za diakona. Možno očakáva, že jeho prvou skúsenosťou s vykonávaním kňazskej povinnosti bude roznášanie sviatosti v nedeľu. Mojou modlitbou je, aby videl túto chvíľu takú akou skutočne je.
Možno si bude myslieť, že jeho prácou pre Pána je roznášať tácku so sviatosťou ľuďom sediacim na zhromaždení. Ale Pánovým cieľom nie je iba jednoducho nechať ľudí prijímať chlieb a vodu. Ale je ním to, aby dodržiavali zmluvu, ktorá im pomôže ísť vpred po ceste k večnému životu. A aby sa tak stalo, Pán musí dať duchovný zážitok človeku, ktorému diakon ponúkne onú tácku.
Videl som, ako sa toto stalo v jednom domove dôchodcov, keď sa diakon naklonil, aby podal tácku jednej bielovlasej pani. Pozrela sa na chlieb, ako keby to bolo niečo drahocenné. Nikdy nezabudnem na jej úsmev, keď prijala sviatosť a potom natiahla ruku, aby pohladkala toho diakona po hlave a nahlas povedala: „Och, ďakujem ti!“
Ten diakon len vykonával svoju kňazskú povinnosť. A tu Pán potom rozmnožil to, čo vykonal diakon. Bolo úplne jasné, že oná sestra pamätala na Spasiteľa, keď vyjadrila úprimnú vďaku za diakonovu službu. Vďaka tomu, že jej tento chlapec podal sviatosť, sa uistila o tom, že Duch bude s ňou. V ten deň nebola sama v domove dôchodcov. A ani ten diakon nebol vo svojej skromnej službe sám.
Keď ide mladý učiteľ v Áronovom kňazstve učiť nejakú rodinu, možno nevníma, že je spoločníkom Pána v Jeho diele. Doteraz si pamätám na jednoduché svedectvo jedného mladého spoločníka vo dvojici svojich domácich učiteľov, ktorý prišiel k nám domov. Duch potvrdil jeho slová mne a mojej rodine. On si možno nepamätá ten deň, ale ja áno.
Pán opäť zväčší jeho snahy, keď bude mladý muž povolaný, aby sa stal kňazom. Napríklad prvý krst, ktorý vykoná, bude možno krst nejakého mladého človeka, ktorého nepozná. Možno si bude robiť starosti s tým, či povie tie správne slová a či vykoná obrad správne.
Ale Pán, ktorého služobníkom je, podporí jeho povolanie. Ten, koho pokrstí sa rozhodol kráčať po ceste k večnému životu. Pán vykoná Svoj väčší diel. Vykonal ho raz aj pre mňa, keď mi chlapec, ktorého som pokrstil so slzami stekajúcimi po tvári do ucha povedal: „Som čistý. Som čistý.“
Keď budete prechádzať z jednej kňazskej služby do ďalšej, uvidíte, že Pán je v tomto diele s vami. Poznal som to pred rokmi na stretnutí s jedným prezidentom kvóra starších na konferencii kolu. Na konferencii bolo oznámených viac ako 40 mien mužov, ktorí mali obdržať Melchisedekovho kňazstvo.
Prezident kolu sa ku mne naklonil a pošepkal mi: „Všetci títo muži boli neaktívni potenciálni starší.“ V úžase som sa prezidenta opýtal, aký mal program na záchranu týchto mužov.
Ukázal na mladého muža v zadnej časti zhromažďovacej budovy. A povedal: „Tam je. Väčšina týchto mužov bola privedená späť vďaka tomuto prezidentovi kvóra starších.“ Sedel v zadnej rade v neformálnom odeve s natiahnutými a prekríženými nohami v obchodených vysokých topánkach.
Požiadal som toho prezidenta kolu, aby mi ho po zhromaždení predstavil. Keď sme sa stretli, povedal som tomuto mladému mužovi, že som prekvapený z toho čo dosiahol a opýtal som sa ako to dokázal. Pokrčil plecami. Očividne si myslel, že to nie je jeho zásluha.
Potom jemným hlasom dodal: „Poznám každého neaktívneho muža v tomto meste. Väčšina z nich má pickupy. Aj ja mám také auto. Nechávam si ho umývať tam, kde chodia aj oni. Časom sme sa stali priateľmi.
A potom čakám, kým sa im v živote stane niečo nepríjemné. Vždy sa to stane. Oni mi o tom rozprávajú. Ja počúvam a nehľadám na nich chyby. Potom, keď hovoria: ‚V mojom živote je niečo zle. Musí tu jednoducho existovať niečo lepšie,‘ ja im poviem, čo im chýba a kde to môžu nájsť. Niekedy mi veria, a keď veria, privediem ich so sebou.“
Asi rozumiete, prečo bol skromný. Bolo to preto, lebo vedel, že odviedol svoju malú časť práce a Pán urobil zvyšok. Pán bol tým, kto sa dotkol sŕdc oných mužov, keď mali nejaké problémy. Pán bol tým, kto im dal pocítiť, že pre nich musí existovať niečo lepšie a kto im dal nádej, že to môžu nájsť.
Tento mladý muž, ktorý bol – rovnako ako vy – služobníkom Pána, jednoducho veril, že keď vykoná svoju malú časť, Pán oným mužom pomôže kráčať po ceste vedúcej domov a ku šťastiu, ktoré im môže poskytnúť iba On. Tento muž tiež vedel, že Pán ho povolal ako prezidenta kvóra starších práve preto, že vykoná svoju časť práce.
Počas vašej služby nastanú chvíle, kedy nebudete mať tak pozoruhodný a viditeľný úspech ako tento mladý prezident kvóra starších. A to je chvíľa, kedy si budete musieť byť istí tým, že Pán, ktorý vie, že vykonáte svoju časť práce, vás povolal skrze služobníkov, ktorí majú na to právomoc. Mať vieru v povolanie Pánovými služobníkmi bolo veľmi dôležité aj v misionárskej službe môjho prastarého otca Henryho Eyringa.
Bol pokrstený 11. marca 1855 v St. St Louis v Missouri. Erastus Snow ho krátko potom vysvätil do úradu kňaza. Prezident kolu St. Louis, John H. Hart, ho 6. októbra povolal aby slúžiť na misii u Čerokézov. 11. októbra bol vysvätený za staršieho. A 24. októbra sa na konskom chrbte vydal na misiu k Čerokézom. Mal iba 20 rokov a obrátený bol iba sedem mesiacov.
Pokiaľ mal nejaký držiteľ kňazstva dôvod cítiť sa nekvalifikovaný či nepripravený, bol to Henry Eyring. Jediný dôvod, pre ktorý mal odvahu ísť bol ten, že vedel vo svojom srdci, že ho povolal Boh skrze Svojich oprávnených služobníkov. To bol zdroj jeho odvahy. A to musí byť zdrojom našej odvahy vytrvať, nech už máme v kňazstve akékoľvek povolanie.
Potom, čo Starší Eyring slúžil tri náročné roky a potom čo zomrel prezident misie, Henry bol vybraný a vymenovaný za prezidenta misie a bola mu vyjadrená podpora na zhromaždení, ktoré sa konalo 6. októbra 1858. Bol prekvapený a šokovaný rovnako, ako by bol prekvapený nový diakon. Napísal: „Bolo to pre mňa dosť nečakané, že som bol povolaný do takého zodpovedného úradu, ale pokiaľ to bola vôľa bratov, s radosťou som to prijal, aj keď som zároveň cítil svoju veľkú slabosť a nedostatok skúseností.“1
V roku 1859 sa, teraz už ako prezident Eyring, vybral k Čerokézom, Krikém a Čoktom. Skrze jeho úsilie Pán „pridal“, ako to Henry opísal, „do Cirkvi veľa ľudí“. Zorganizoval dve pobočky, ale poznamenal, že „len málo ich žije podľa evanjelia“.2
O rok neskôr čelil Henry ťažkej realite, keď politickí vedúci medzi ľuďmi, ktorým slúžili nedovolili misionárom Svätých neskorších dní ďalej vykonávať ich prácu. Keď premýšľal čo má robiť, spomenul si na inštrukcie od predchádzajúceho misijného prezidenta, že si má predĺžiť svoju misiu do roku 1859.3
V októbri toho roku Henry napísal prezidentovi Brighamovi Youngovi a žiadal ho o pokyny, ale na svoju otázku nedostal odpoveď. Henry si zaznamenal: „Vzhľadom na to, že som nedostal žiadnu správu od Predsedníctva Cirkvi, volal som k Pánovi v modlitbe a žiadal som Ho, aby mi zjavil svoju myseľ a vôľu ohľadom môjho ďalšieho zotrvania, alebo mojej cesty do Sionu.“
Ďalej pokračoval: „Ako odpoveď na modlitbu mi bol daný tento sen. Snívalo sa mi, že som prišiel do [Salt Lake] City a hneď som sa vydal do kancelárie [prezidenta Brighama] Younga, kde som ho našiel. Povedal som mu: ‚[Prezident] Young, odišiel som z misie, prišiel som sem zo svojej vôle, ale pokiaľ to nie je správne, som ochotný sa vrátiť a misiu dokončiť.‘ [V sne prorok] odpovedal: ‚Bol si tam dosť dlho, je to v poriadku.‘“
Henry si napísal do denníka. „Vzhľadom na to, že som už predtým mal sny, ktoré sa doslova splnili, mal som vieru a veril som, že to tak bude aj v tomto prípade, a tak som sa začal hneď chystať na cestu.“
Do Salt Lake City prišiel 29. augusta 1860, potom čo väčšinu cesty prešiel pešo. O dva dni neskôr vstúpil do kancelárie prezidenta Brighama Younga.
Henry opísal tento zážitok týmito slovami: „Zastavil som sa u [prezidenta] Younga, ktorý [ma] veľmi láskavo prijal. Povedal som mu: ‚[Prezident] Young, prišiel som bez toho, že by ma niekto volal, pokiaľ je to zle, som ochotný sa vrátiť a misiu dokončiť.‘ [Brigham Young] odpovedal: ‚Je to v poriadku, už sme vás očakávali.‘„
Henry opísal svoju radosť týmito slovami: „A tak sa mi oný sen doslova vyplnil.“4
Jeho radosť vyplývala z potvrdenia, že Pán pracoval s ním a že nad ním bdel. Naučil sa to, čo platí pre každého z nás – že Pánovi služobníci sú inšpirovaní, aby poznali Pánovu vôľu. A Henry Eyring získal potvrdenie, podobne ako to viem aj ja, že prorok, ako prezident kňazstva, je Bohom inšpirovaný, aby bdel nad Pánovými služobníkmi a stará sa o nich a povoláva ich.
Nech už je vaše povolanie v kňazstve akékoľvek, možno ste mali občas pocit, že Nebeský Otec o vás nevie. Môžete sa pomodliť, aby ste poznali Jeho vôľu a vďaka úprimnej túžbe urobiť čokoľvek o čo vás požiada, obdržíte odpoveď.
Nebeský Otec vám umožní pocítiť, že vás pozná, že si cení vašej služby a že začínate byť hodní oného pozdravu od Pána, ktorý si tak prajete počuť: „Správne, dobrý a verný sluha, nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím; vojdi v radosť svojho Pána!“5
Modlím sa za to, aby každý držiteľ kňazstva s vierou prejavoval záujem o záchranu každej duše, za ktorú je zodpovedný. Boh k úsiliu Svojho služobníka pripojí Svoju moc. Dotkne sa sŕdc ľudí, aby učinili také rozhodnutia, ktoré ich povedú po ceste evanjelia smerom k šťastiu a preč od smútku.
Modlím sa aj za to, aby každý držiteľ kňazstva vo svojom povolaní v kňazstve cítil láskyplnú a pozornú starostlivosť Nebeského Otca, Spasiteľa a proroka Božieho.
Vydávam vám svoje zvláštne svedectvo, že sme v službe vzkrieseného Pána Ježiša Krista. Svedčím o tom, že povolal vás aj mňa do Svojej služby a že pozná naše schopnosti a to, akú pomoc budeme potrebovať. Keď venujeme Jeho službe všetko, čo máme, požehná naše úsilie tak, že to presiahne naše najtúžobnejšie očakávania. Svedčím o tom, že Boží prorok, ktorý je prezidentom celého kňazstva na zemi, je inšpirovaný Bohom.
Som vďačný za príklad verných držiteľov kňazstva po celom svete. Nebeský Otec a Spasiteľ sú vďační za to, že činíte vašu časť. Poznajú vás, dozerajú na vás a milujú vás. V mene Ježiša Krista, amen.