Že vždy na Neho pamätajú

Starší Claudio R. M. Costa

Sedemdesiatnik

Rád čítam a premýšľam o živote Toho, ktorý za mňa a za nás všetkých dal všetko.

Mám rád pieseň z Primáriek, v ktorej sa spieva:

Rozprávaj mi príbehy o Ježišovi, ktoré tak rád počúvam,
o tom, na čo by som sa ho opýtal, keby tu bol s nami sám.
Príbehy z ciest, príbehy od mora,
Príbehy o Ježišovi rozpovedz mi.1

Myslím si, že založiť tradíciu rozprávania príbehov o Ježišovi naším deťom a rodinám je veľmi výnimočný spôsob, ako doma svätiť deň sabatu.

Určite to do nášho domova vnesie zvláštneho ducha a poskytne to našej rodine príklad od samotného Spasiteľa.

Rád čítam a premýšľam o živote Toho, ktorý za mňa a za nás všetkých dal všetko.

Rád čítam v písmach o Jeho živote bez hriechu a po prečítaní veršov opisujúcich udalosti, ktoré prežil, vždy zavriem oči a snažím sa predstaviť si tieto posvätné chvíle, ktoré ma niečo učia a duchovne ma posilňujú.

Sú to napríklad takéto chvíle:

Keď pľuvol na zem, zo slín urobili blato, pomazal oči slepého muža a povedal: „Choď, umy sa v jazere Siloe.“ A ten muž poslúchol „a vrátil sa vidomý“².
Keď uzdravil ženu, ktorá trpela krvotokom a dotkla sa okraja Jeho rúcha s vierou, že sa uzdraví, pokiaľ sa Ho len dotkne.³
Keď sa zjavil Svojim učeníkom a kráčal po mori.⁴
Keď išiel s učeníkmi po ceste do Emauz a otváral písma ich porozumeniu.⁵
Keď sa zjavil ľuďom na americkom kontinente a povedal im, aby k Nemu prišli, vložili ruky do rany na Jeho boku a dotkli sa rán po klinoch na Jeho rukách a nohách, aby poznali, že je „Boh Izraela a Boh celej zeme a že … bol zabitý pre hriechy sveta“⁶.

Radujem sa z toho, že viem, že sú rodičia, ktorí rozprávajú deťom príbehy o Kristovi. Všímam si to, keď pozorujem deti v Cirkvi na Primárkach a pri iných príležitostiach.

Som vďačný svojim rodičom za to, že ma učili o Kristovi. Neustále sledujem, ako Spasiteľov príklad pomáha mojej drahej manželke a mne, keď učíme vlastné deti.

Moje srdce je naplnené radosťou, keď vidím, ako rozprávajú príbehy o Kristovi mojim vnúčatám. Pripomína mi to jeden z mojich obľúbených veršov z písiem v 3. Jánovi v kapitole 1 verši 4, ktorý znie: „Nemám väčšiu radosť, ako keď počujem, že moje deti chodia v pravde.“ A prečo by sa to nemohlo týkať aj vnúčat?

Som vďačný za našich vedúcich, ktorí nás neustále učia o Kristovi, o svätení dňa sabatu a o prijímaní sviatosti každú nedeľu na počesť Spasiteľa.

Sabat a sviatosť nám budú prinášať oveľa väčšiu radosť, pokiaľ budeme študovať príbehy o Kristovi. Takto si vytvárame tradície, ktoré budujú našu vieru a svedectvo, a tiež ochraňujú našu rodinu.

Pred niekoľkými týždňami, keď som znova študoval posolstvo prezidenta Russella M. Nelsona z poslednej generálnej konferencie a premýšľal o dni sabatu, som pocítil vďačnosť za požehnanie a výsadu, že môžem prijímať sviatosť. Je to pre mňa veľmi slávnostný, posvätný a duchovný okamih. Zhromaždenie sviatosti je pre mňa veľkou radosťou.

Keď som o tom premýšľal, pozorne som študoval požehnanie chleba a vody. Čítal som si modlitby a hlboko som o nich a o obrade sviatosti premýšľal. V mysli a v srdci som si začal predstavovať udalosti, ktoré sú s tým spojené.

V duchu rozjímania som premýšľal o onom dni, o prvom dni sviatku nekvasených chlebov, keď Ježiš na otázku Svojich učeníkov, kde sa majú pripraviť na Veľkú noc, odpovedal: „Choďte do mesta k tomu a tomu a povedzte mu: Majster odkazuje: Čas môj je blízko, u teba zasvätím hod veľkonočného baránka so svojimi učeníkmi.“⁷

Snažil som sa predstaviť si učeníkov, ako nakupujú jedlo a starostlivo pripravujú stôl, aby s Ním v ten zvláštny deň jedli: stôl pre 13 ľudí, pre Neho a Jeho dvanásť učeníkov, ktorých miloval.

Plakal som, keď som si predstavoval Krista, ako s nimi je a oznamuje im: „Veru vám hovorím, že jeden z vás ma zradí.“⁸

Premýšľal som o zarmútených učeníkoch, ako sa Ho pýtajú: „Či som to ja, Pane?“⁹

A keď mu to istú otázku položil Judáš, Ježiš pokojne odpovedal: „Ty si povedal.“¹⁰

Predstavoval som si ruky, ktoré uzdravovali, utešovali, povznášali a žehnali ako lámu chlieb, keď Ježiš povedal: „Vezmite, jedzte! Toto je moje telo.“¹¹

Potom vzal kalich s vínom, dobrorečil, a dal im ho so slovami: „Pite všetci z neho! Lebo toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov.“¹²

V duchu som sa díval na učeníkov, jedného po druhom, a v ich očiach som videl starosť o Majstra, ktorého veľmi milovali. Bolo to, ako keby som tam sedel s nimi a všetko sledoval. V srdci som cítil intenzívnu bolesť a bol som naplnený zármutkom a ľútosťou nad tým, čo mal kvôli mne čoskoro prežiť.

Moja duša bola naplnená nesmiernou túžbou byť lepším človekom. Kajúcne a plný zármutku som si vrúcne želal, aby som bol schopný zastaviť aspoň niekoľko kvapiek krvi a zabrániť ich preliatiu v Getsemanoch.

Potom som premýšľal o sviatosti, ktorú každý týždeň prijímame na Jeho pamiatku. Pritom som premýšľal o každom slove pri žehnaní chleba a vody. Hlboko som sa zamyslel nad slovami a vždy na neho pamätali, pri žehnaní chleba a že na neho vždy pamätajú, pri žehnaní vody.¹³

Premýšľal som o tom, čo znamená vždy na Neho pamätať.

Podľa mňa to znamená:

Pamätať na Jeho predsmrteľný život, kedy stvoril túto nádhernú planétu.¹⁴
Pamätať na Jeho narodenie v skromných podmienkach v jasličkách v Betleheme v Judsku.¹⁵
Pamätať na to, ako iba dvanásťročný chlapec učil učiteľov v chráme a kázal im.¹⁶
Pamätať na to, ako odišiel sám na púšť, aby sa tam pripravil na Svoju službu v smrteľnosti.¹⁷
Pamätať na to, ako bol premenený pred Svojimi učeníkmi.¹⁸
Pamätať na to, ako počas poslednej večere so Svojimi učeníkmi zaviedol sviatosť.¹⁹
Pamätať na to, ako odišiel do Getsemanskej záhrady a trpel za naše hriechy, bolesti, sklamania a choroby tak nesmierne, že krvácal z každého póru.²⁰
Pamätať na to, ako bol po takom veľkom utrpení a krutej bolesti dokonca ešte v Getsemanoch zradený bozkom jedného zo Svojich učeníkov, ktorého nazýval priateľom.²¹
Pamätať na to, ako bol privedený pred Piláta a Herodesa, aby bol súdený.²²
Pamätať na to, ako Ho ponižovali, strkali, pľuli na Neho, bili Ho a zbičovali bičom, ktorý trhal Jeho mäso.²³
Pamätať na to, ako Mu surovo nasadili na hlavu tŕňovú korunu.²⁴
Pamätať na to, ako musel niesť Svoj kríž na Golgotu a ako Ho tam naň pribili, pričom trpel každým druhom fyzickej a duchovnej bolesti.²⁵
Pamätať na to, ako na kríži pohliadol na tých, ktorí Ho ukrižovali a s vnútrom naplneným pravou láskou pozdvihol oči k nebu a prosil: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“²⁶
Pamätať na to, že keď vedel, že splnil Svoje poslanie spasiť celé ľudstvo, vložil Svojho ducha do rúk Svojho Otca, nášho Otca.²⁷
Pamätať na Jeho vzkriesenie, ktoré je zárukou nášho vlastného vzkriesenia a možnosti žiť po Jeho boku po celú večnosť, v závislosti od našich rozhodnutí.²⁸

Navyše, premýšľanie o modlitbách sviatosti a o jedinečných a významných slovách oných modlitieb mi pripomína, aké úžasné je počas žehnania sviatosti obdržať oné zasľúbenie, že keď na Neho budeme vždy pamätať, budeme mať vždy Jeho Ducha, aby bol s nami.²⁹

Verím, že Pán ma ohľadom toho, kedy nám dať zjavenie, Svoje vlastné načasovanie. Pochopil som to veľmi jasne, keď som študoval Kazateľa 3:1, 6, kde sa píše:

„Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu. …

čas hľadať i čas strácať, čas zachovať i čas odhadzovať.“

Sviatosť je pre Nebeského Otca rovnako časom na to, aby nás učil o uzmierení Svojho Milovaného Syna – nášho Spasiteľa Ježiša Krista – a pre nás je to čas získať o tom zjavenie. Je to čas „[klopať] a bude vám otvorené“,³⁰ čas žiadať o toto poznanie a obdržať ho. Je to čas úctivo prosiť Boha o toto poznanie. A ak tak budeme činiť, nepochybne toto poznanie dostaneme a bude to pre náš život nesmierne požehnanie.

Mám veľmi rád sabat a sviatosť a to, čo všetko to znamená. Milujem Spasiteľa z celej duše. V mene Ježiša Krista, amen.