Priľnime tesnejšie k Bohu

Starší Terence M. Vinson

Sedemdesiatnik

Náš Spasiteľ chce, aby sme Ho skutočne milovali do takej miery, aby sme chceli zjednotiť svoju vôľu s Jeho.

Náš šesťročný vnuk Oli, ktorý mi nežne hovorí „Poppy“, mal raz ísť pre niečo do auta. Jeho otec zostal v dome a bez toho, aby o tom Oli vedel, mu odomkol auto diaľkovým ovládaním, hneď ako sa k nemu Oli priblížil a keď bol hotový, otec auto zasa zamkol. Oli potom pribehol dovnútra so širokým úsmevom!

Celá rodina sa ho pýtala: „Ako si dokázal odomknúť dvere auta, a potom ich znova zamknúť?“ Iba sa usmieval.

Naša dcéra, jeho mama, povedala: „Možnože je to rovnaké, ako keď to robí Poppy – možno máš rovnakú kúzelnú moc ako on!“

Keď sa tá istá situácia opakovala druhýkrát o niekoľko minút neskôr, Oli odpovedal na ďalšie otázky ohľadom svojich novo objavených schopností takto: „Je to úžasné! Myslím, že je to preto, že ma má Poppy tak rád a je jedným z mojich najlepších kamarátov, a pretože sa o mňa stará!“

Mám to požehnanie, že viem o skutočne zázračných veciach, ku ktorým dochádza v živote verných Svätých v Afrike, v Papui-Novej Guinei, v Austrálii, na Novom Zélande a na tichomorských ostrovoch. Súhlasím s Olim – myslím si, že je to preto, že títo verní ľudia majú rovnaký vzťah k Nebeskému Otcovi a Spasiteľovi ako má Oli ku mne. Milujú Boha ako blízkeho priateľa a On sa o nich stará.

Členovia tejto Cirkvi majú nárok na duchovné svedectvo, a mnohí ho aj získajú, a uzatvárajú posvätné zmluvy, že budú nasledovať Pána. Napriek tomu sa k Nemu niektorí približujú, a iní nie. Do ktorej kategórie patríte vy?

Boh má byť centrom nášho života – doslova ústredným bodom. Je to tak? Alebo je niekedy ďaleko od myšlienok a zámerov nášho srdca? (pozri Mosiáš 5:13). Všimnite si, že sú dôležité nielen myšlienky nášho srdca, ale aj jeho „zámery“. Ako odráža naše správanie a naše skutky bezúhonnosť našich zámerov?

Keď mal náš syn Ben 16 rokov a mal príhovor na konferencii kolu, položil takúto otázku: „Ako by ste sa cítili, keby vám niekto každý týždeň niečo sľuboval, ale nikdy svoj sľub nedodržal?“ Potom pokračoval: „Berieme vážne to, čo sľubujeme, keď prijímame sviatosť a uzatvárame zmluvu, že budeme zachovávať Jeho prikázania a vždy na Neho pamätať?“

Pán pre nás pripravuje spôsoby, ktorými nám pomáha pamätať na Neho a na Jeho posilňujúce moci. Jedným spôsobom je spoločný údel nás všetkých – protivenstvo (pozri Alma 32:6). Keď premýšľam o skúškach, ktorými som prešiel, jasne vidím, že viedli k môjmu rastu, porozumeniu a k rozvinutiu empatie. Priviedli ma bližšie k Nebeskému Otcovi a Jeho Synovi skrze skúsenosti a prečisťovanie, ktoré sa mi vryli do srdca.

Pánovo vedenie a pokyny sú nevyhnutné. Vernému bratovi Jaredovmu pomohol tým, že vyriešil jednu z jeho dvoch výziev, keď mu povedal, ako môže dostať čerstvý vzduch do plavidiel, ktoré boli postavené s vierou (pozri Eter 2:20). Druhý problém, ako zaistiť svetlo, však Pán nielenže nechal dočasne nevyriešený, ale tiež dal najavo, že On, Pán, pripustí strasti a skúšky, ktoré si riešenie tohto problému vynucuje. On bude tým, kto vyšle vetry, dažde a záplavy (pozri Eter 2:23 – 24).

Prečo by to robil? A prečo nás niekedy varuje, aby sme sa vyhli zdroju nebezpečenstva, keď by mohol dané nebezpečenstvo jednoducho odstrániť? Prezident Wilford Woodruf rozprával príbeh o tom, ako bol duchovne varovaný, aby posunul záprah, v ktorom spal s manželkou a deťmi, aby okamžite na to zistil, že víchrica, ktorá zakrátko na to vytrhla z koreňov veľký strom, ho vymrštila presne na to miesto, na ktorom predtým stál ich záprah ( pozri Teachings of Presidents of the Church: Wilford Woodruff [2004], 47).

V oboch týchto prípadoch by bolo stačilo zmeniť počasie, aby sa zabránilo nebezpečenstvu. Ale to je práve ono – namiesto toho, aby Pán vyriešil problém sám, chce, aby sme vyvinuli vieru, ktorá nám pomôže spoliehať sa na Neho pri riešení našich problémov a dôverovať Mu. Potom môžeme pociťovať Jeho lásku bez prestávky, mocnejšie, zreteľnejšie a osobnejšie. Stávame sa s Ním zjednotení a môžeme sa stať takými ako je On. To je Jeho cieľom, aby sme boli takými ako je On. V skutočnosti je to Jeho sláva, a tiež Jeho dielo (pozri Mojžiš 1:39).

Jeden malý chlapec sa snažil vyhladiť hlinu na zemi za domom, aby sa tam mohol hrať s autíčkami. Prekážal mu tam ale veľký kameň. Chlapec s ním celou silou lomcoval, ale nech sa snažil akokoľvek, kameň sa ani nepohol.

Jeho otec ho chvíľu pozoroval, a potom k nemu prišiel a povedal: „Aby si pohol takým veľkým kameňom, musíš použiť všetku svoju silu.“

Chlapec odpovedal: „Ale ja som použil všetku svoju silu!“

Otec ho opravil: „Všetku nie. Ešte si nevyužil moju pomoc!“

Potom sa spoločne zohli a ľahko kameň odstránili.

Otec jedného môjho priateľa, Vaiba Romeho, prvého prezidenta kolu Papua-Nová Guinea, sa tiež presvedčil, že sa môže obracať na svojho Otca v nebi v dobách núdze. On a ostatní dedinčania záviseli na plodinách, ktoré pestovali. Jedného dňa založil oheň, aby vyčistil svoju časť pozemku v dedine a pripravil ju na obrábanie. Pretože bolo ale predtým veľmi dlho horúce počasie, vegetácia bola veľmi vyschnutá. A tak jeho oheň spôsobil to, čo spôsobil oheň prezidenta Monsona, ako nám to náš prorok opísal na minulej konferencii (pozri „Poslušnosť prináša požehnania“ Generálna konferenicaapríl 2013, 82). Začal sa šíriť po lúkach a kríkoch, a slovami jeho syna, prerástol vo „veľké ohnivé monštrum“. Bál sa o susedov a o to, aby neprišli o svoju úrodu. Keby bola zničená, dedinčania by ho postavili pred súd. Nedokázal oheň sám uhasiť, a tak si spomenul na Pána.

Teraz budem citovať slová jeho syna, môjho priateľa: „Pokľakol na kopci medzi kríkmi a začal sa modliť k Nebeskému Otcovi, aby oheň zastavil. Náhle sa nad miestom, kde sa modlil, objavil veľký čierny mrak a začalo husto pršať – ale len nad tým miestom, kde horel oheň. Keď sa rozhliadol dookola, všade okrem miesta nad horiacimi plameňmi videl jasné nebo. Nemohol uveriť, že Pán odpovedal na modlitbu takého prostého muža ako bol on, a znova pokľakol a plakal ako dieťa. Povedal, že to bol ten najkrajší pocit“ (pozri Alma 36:3).

Náš Spasiteľ chce, aby sme Ho skutočne milovali do takej miery, aby sme chceli zjednotiť svoju vôľu s Jeho. Potom môžeme cítiť Jeho lásku a poznať Jeho slávu. On nám potom môže žehnať tak, ako nám žehnať chce. Toto sa stalo Nefimu, synovi Helamana, ktorý dosiahol stav, kedy mu Pán bezvýhradne dôveroval a mohol mu vďaka tomu žehnať všetkým, o čo požiadal (pozri Helaman 10:4 – 5).

V knihe Pí a jeho život, v románe od Yanna Martela, vyjadruje hlavný predstaviteľ svoje pocity ohľadom Krista: „Nemohol som sa zbaviť myšlienok na Neho. A dosiaľ nemôžem. Celé tri dni som o Ňom premýšľal. Čím viac som mal z toho ťažkú hlavu, tým menej som na Neho dokázal zabudnúť. A čím viac som sa toho o Ňom dozvedal, tým menej som Ho chcel opustiť“ ([2001], 57).

Presne takéto pocity mám ohľadom Spasiteľa aj ja. Je stále v mojej blízkosti, obzvlášť na posvätných miestach a v dobách núdze; a niekedy, keď to očakávam najmenej, skoro cítim, akoby mi poklepal na rameno, aby mi dal vedieť, že ma miluje. Ja Mu môžem túto lásku oplácať svojím nedokonalým spôsobom tým, že Mu dám svoje srdce (pozri NaZ 64:22, 34).

Pred niekoľkými mesiacmi som bol so Starším Jeffreym R. Hollandom, keď prideľoval misionárov do misií. Keď sme odchádzali, počkal na mňa, a keď sme išli vedľa seba, položil mi ruku okolo ramien. Poznamenal som, že to isté už raz urobil, keď sme boli spolu v Austrálii. A on povedal: „To preto, že vás mám rád!“ A ja som vedel, že je to pravda.

Verím, že keby sme mohli mať tú výsadu fyzicky kráčať so Spasiteľom, cítili by sme Jeho ruku ovinutú okolo svojich ramien úplne rovnakým spôsobom. Rovnako ako v prípade učeníkov, ktorí boli na ceste od Emauz, naše srdcia by v nás horeli (pozri Lukáš 24:32). Toto je Jeho posolstvo: „Poďte a uvidíte“ (Ján 1:39). Je to osobná prívetivá pozvánka a výzva, aby sme kráčali s Ním, s Jeho rukou okolo ramien.

Kiež by sme všetci cítili takú dôveru ako Enóš, ako je to vyjadrené v poslednom verši jeho krátkej knihy: „A radujem sa zo dňa, kedy si moja smrteľnosť odeje nesmrteľnosť a budem stáť pred ním; potom s potešením uvidím tvár jeho a on mi povie: Poď ku mne, ty požehnaný, je pre teba pripravené miesto v príbytkoch Otca môjho“ (Enóš 1:27).

Vďaka nespočetným skúsenostiam a moci, s akou mi Duch vydal svedectvo, svedčím s absolútnou istotou o tom, že Boh žije. Cítim Jeho lásku. Je to ten najkrajší pocit. Kiež by sme robili to, čo je treba, aby sme zjednotili svoju vôľu s Jeho vôľou a skutočne Ho milovali. V mene Ježiša Krista, amen.