Hľaďte vpred a verte

Starší Edward Dube

Sedemdesiatnik

Z pohľadu Pána nezáleží až tak na tom, čo sme urobili alebo kde sme boli, ale oveľa viac na tom, kam sme ochotní ísť.

Keď som bol chlapec a pracoval som na poliach s mojou matkou, naučila ma jednu z najdôležitejších lekcií v živote. Bolo neskoré ráno, slnko bolo na oblohe a my sme okopávali tak dlho, že sa mi to zdalo ako veľmi dlhá doba. Zastavil som sa a pozrel sa za seba na to, čo sme už vykonali a povedal som svojej matke: „Pozri čo všetko sme už urobili!“ Matka neodpovedala. Myslel som si, že ma nepočula, tak som zopakoval to, čo som už povedal, o trochu hlasnejšie. Opäť neodpovedala. Zvýšiac hlas ešte o trochu som to znovu zopakoval. Nakoniec sa ku mne otočila a povedala: „Edward, nikdy sa neobzeraj naspäť. Pozeraj dopredu na to, čo ešte musíme urobiť.“

Moji drahí bratia a sestry, zmluva, ktorú sme uzatvorili s Pánom, keď sme boli pokrstení „stáť ako svedkovia Boží vo všetkých dobách a vo všetkých veciach, a na všetkých miestach, kde [môžeme] byť“ (Mosiáš 18:9), je celoživotným záväzkom. Prezident Dieter F. Uchtdorf radil: „Tí, ktorí vstúpili do vôd krstu a obdržali dar Ducha Svätého sa vydali po ceste nasledovníctva a sú poverení vytrvalo a verne nasledovať kroky nášho Spasiteľa“ („Svätí pre všetky ročné obdobia“, Ensign alebo Liahona, september 2013, 5). Pán nás skrze Svojich služobníkov povoláva ku službe v rôznych povolaniach, ktoré prijímame s absolútnou oddanosťou. Keď je nám oznámené uvoľnenie a bola nám pridelená iná úloha, s radosťou ju prijímame vediac, ako vedeli naši predchodcovia, že „v službe Pána nezáleží na tom kde slúžite, ale ako“ (J. Reuben Clark Jr., v Conference Report, apríl 1951, 154).

A tak keď je prezident kolu alebo biskup uvoľnený, s radosťou prijíma svoje uvoľnenie a keď je mu pridelené povolanie slúžiť iným spôsobom, ktorý Pán, skrze Svojich služobníkov, „považuje za [vhodný]“ (Mosiáš 3:19), nie je ovplyvnený svojou predchádzajúcou skúsenosťou, ani sa neobzerá späť a nemyslí si, že už slúžil dosť. Nie je znavený konaním dobra, pretože vie, že kladie základ veľkého diela s jasnou víziou, že takáto snaha požehná životy na večnosť. Tak z malých vecí vzniká to, čo je veľké (pozri NaZ 64:33).

Všetci by sme mali byť horlivo zamestnaní v dobrej veci a konať mnoho vecí z našej vlastnej slobodnej vôle, a uskutočňovať mnoho spravodlivosti (pozri NaZ 58:27).

Starší Jeffrey R. Holland z Kvóra dvanástich apoštolov radil: „Minulosť je na to, aby sme sa z nej poučili, nie aby sme v nej žili. Pozeráme sa späť, aby sme zobrali to najlepšie z uhlíkov žiarivých skúseností, ale nie popol. A keď sme sa naučili to, čo sme sa potrebovali naučiť a priniesli si so sebou to najlepšie, čo sme prežili, potom hľadíme vpred a pamätáme si, že viera je vždy nasmerovaná do budúcnosti“ („The Best Is Yet to Be“, Ensign, január 2010, 24; alebo Liahona, január 2010, 18).

Zatiaľ čo lekcia hľadieť vpred od mojej matky bola zameraná na viditeľnú burinu na poli, tá výzva bola malá v porovnaní s tým, čím si prešli prví Svätí. Starší Joseph B. Wirthlin opísal túto skúsenosť veľmi dobre: „V roku 1846 opustilo viac ako 10 000 [ľudí] prosperujúce mesto [Nauvoo], ktoré bolo postavené na brehoch rieky Mississippi. S vierou v prorockých vedúcich opustili tí prví členovia Cirkvi svoje ‚Nádherné mesto‘ a vyrazili do pustatiny na hraniciach Ameriky. Nevedeli presne, kam idú, koľko presne kilometrov je pred nimi, ako dlho bude trvať táto cesta alebo čo pre nich chystá budúcnosť. Ale vedeli, že sú vedení Pánom a Jeho služobníkmi“ („Faith of Our Fathers“, Ensign, máj 1996, 33).

Vedeli, aké to je hľadieť vpred a veriť. O desaťročie a pol predtým boli niektorí z týchto členov prítomní, keď bolo prijaté toto zjavenie:

Lebo veru hovorím vám, požehnaný je ten, kto zachováva prikázania moje, či už v živote alebo v smrti; a ten, kto je verný v súžení, odmena jeho je väčšia v kráľovstve nebeskom.

Vy nemôžete uzrieť prirodzenými očami svojimi, v terajšej dobe, plán vášho Boha týkajúci sa týchto vecí, ktoré prídu neskôr, a slávu, ktorá bude nasledovať po mnohom súžení (pozri NaZ 58:2 – 3).

Aj my môžeme hľadieť vpred a veriť. Môžeme prijať pozvanie nášho Pána, ktorý nás s natiahnutými rukami vyzýva:

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!

„Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše;

lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké“ (Matúš 11:28 – 30).

Náš drahý prorok prezident Thomas S. Monson, jeho radcovia a Kvórum dvanástich apoštolov nám všetkým odovzdali výzvu zapojiť sa do diela spásy. Noví obrátení, mládež, mladí dospelí, tí, ktorí sú na dôchodku zo svojich profesií a misionári na plný úväzok musia byť rovnako zapojení do urýchľovacieho diela spásy.

Prezident Boyd K. Packer z Kvóra dvanástich apoštolov raz navštívil súťaž ťahajúcich volov, kde si všimol istú analógiu. O tejto skúsenosti povedal: „Drevené sane boli naložené cementovými kvádrami: 4535 kg – päť ton. … Cieľom týchto volov bolo posunúť sane o 91 cm. … Všimol som si dobre zladený pár veľmi veľkých, škvrnitých, modrosivých zvierat … veľké modré voly z predchádzajúcich sezón.“

Keď hovoril o výsledku súťaže, povedal: „Tímy boli vyradené jeden po druhom. … Tie veľké modré voly sa ani len neumiestnili! Malý, nevýrazný pár zvierat, nie veľmi zladený podľa veľkosti, pohol saňami všetky tri razy.“

Potom dostal vysvetlenie tohto prekvapujúceho výsledku: „Tie veľké modré boli väčšie a silnejšie, a lepšie zladené podľa veľkosti ako ten druhý tím. Ale tie malé voly lepšie spolupracovali a mali lepšiu koordináciu. Ťahali to bremeno spoločne. Obe zvieratá šklbali dopredu v rovnakom čase a tá sila pohla nákladom“ („Equally Yoked Together“, príhovor prednesený na seminári oblastných zástupcov, 3. apríla 1975; v Teaching Seminary: Preservice Readings [2004], 30).

Keď hľadíme vpred a veríme, potrebujeme rovnakú spoluprácu na urýchlení diela spásy, keď pozývame druhých, aby prišli ku Kristovi. V našich osobných možnostiach musíme nasledovať radu prezidenta Dietera F. Uchtdorfa, aby sme „stáli pri sebe a pozdvihovali tam, kde stojíme“ („Lift Where You Stand“, Ensign alebo Liahona, november 2008, 56). Náš úplný potenciál môžeme objaviť, presne tak ako si to všimol Starší L. Tom Perry z Kvóra dvanástich: „Keď cestujem všade tam, kde je Cirkev, žasnem nad všetkými tými pozitívnymi vecami, ktoré sa tam vyskytujú. Napriek tomu som nikdy necítil, že my, ako ľudia, žijeme podľa nášho skutočného potenciálu. Myslím si, že nie vždy pracujeme spolu, že sa stále príliš zaujímame o ambície na osobné uznanie a úspech a ukazujeme príliš málo záujmu o spoločný cieľ budovania kráľovstva Božieho“ („United in Building the Kingdom of God“, Ensign, máj 1987, 35).

Kiež sa všetci zjednotíme v spoločnom cieli uskutočniť nesmrteľnosť a večný život človeka (pozri Mojžiš 1:39).

Náš Spasiteľ, Ježiš Kristus, ktorý vidí od začiatku po koniec, poznal veľmi dobre cestu, ktorú mal prejsť do Getsemane a Golgoty, keď vyhlásil: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie“ (Lukáš 9:62). Z pohľadu Pána nezáleží až tak na tom, čo sme urobili alebo kde sme boli, ale oveľa viac na tom, kam sme ochotní ísť.

Prorok Joseph Smith nás učil naše vedúce zásady: „Základnými zásadami nášho náboženstva sú svedectvá apoštolov a prorokov týkajúce sa Ježiša Krista, toho, že zomrel, bol pochovaný a na tretí deň vstal z mŕtvych, a vystúpil na nebesia; a všetky ostatné veci, ktoré prináležia k nášmu náboženstvu, sú toho iba príveskom“ (Teachings of Presidents of the Church: Joseph Smith [2007], 49).

Svedčím, že keď nasledujeme príklad nášho Spasiteľa, Ježiša Krista, a aktívne pozdvihujeme svoje ruky do štvorca pri odsúhlasení podpory nášmu milovanému prorokovi prezidentovi Thomasovi S. Monsonovi, nájdeme pokoj, útechu a radosť a budeme jesť dobré veci zeme v týchto posledných dňoch (pozri NaZ 64:34). V mene Ježiša Krista, amen.