Ako roztrepaná nádoba

Starší Jeffrey R. Holland

Kvórum dvanástich apoštolov

Aká je najlepšia možná reakcia, keď na vás alebo vašich blízkych zaútočia výzvy mentálneho alebo emocionálneho charakteru?

Apoštol Peter napísal, že nasledovníci Ježiša Krista majú byť „všetci … súcitní“.¹ V tomto duchu by som si prial hovoriť k tým, ktorí trpia nejakou formou duševnej choroby alebo emocionálnou poruchou, či už sú tieto problémy ľahšieho alebo ťažšieho charakteru, krátkodobé alebo pretrvávajú po celý život. Uvedomujeme si komplexnosť takýchto problémov, keď počúvame profesionálov ako hovoria o neurózach a psychózach, genetických predispozíciách, kompulzívnom správaní, bipolarite, paranoji a schizofrénii. Akokoľvek mätúce to môže byť, tieto trápenia však patria k realite smrteľného života a nemalo by byť viac potupné prihlásiť sa k nim, ako nie je potupné priznať sa k vysokému krvnému tlaku alebo k náhlemu výskytu zhubného nádoru.

Pri snahe nájsť v týchto ťažkých problémoch nejaký pokoj a porozumenie je dôležité pamätať si, že žijeme – a zvolili sme si žiť – v padlom svete, kde bude za božským účelom naša vernosť v zbožnosti testovaná a skúšaná znova a znova. Našou najväčšou istotou je, že v tomto pláne bol prisľúbený Spasiteľ, Vykupiteľ, ktorý nás skrze našu vieru v Neho triumfálne pozdvihne nad tieto testy a skúšky, dokonca napriek tomu, že cena za to bude nesmierna, ako pre Otca, ktorý Ho poslal, tak aj pre Syna, ktorý prišiel. Musíme si iba uvedomiť tuto božskú lásku, ktorá učiní naše „menšie“ utrpenie najprv únosným, potom pochopiteľným a nakoniec vykupujúcim.

Dovoľte mi opustiť zmieňované choroby a zamerajme sa viac na klinickú depresiu – známejšiu len pod názvom „depresia“. Keď hovorím o tomto, nemám na mysli dni, kedy máme zlé vlasy, musíme podať daňové priznanie či kedy máme len zlú náladu ako ostatne mávame všetci. Každý môže byť nervózny alebo z času na čas znechutený. Kniha Mormonova hovorí, že Ammón a jeho bratia boli skleslí vo veľmi ťažkom čase² a práve tak sa môže cítiť väčšina z nás. Ale dnes hovorím o niečom omnoho závažnejšom, o trápení tak ťažkom, že významne obmedzuje schopnosť jednotlivca fungovať naplno, o kráteroch v mysli takých hlbokých, že nikto zodpovedne nemôže potvrdiť, že sa tým obetiam stratia, ak sa vystrú a začnú myslieť pozitívnejšie – napriek tomu, že ja som významný zástanca vystretých ramien a pozitívneho myslenia!

Nie, táto tmavá noc mysle a ducha je oveľa viac ako len malá skleslosť. Videl som ako sa to stalo jednému absolútne anjelskému mužovi potom čo jeho milovaná manželka po 50 rokoch zomrela. Videl som to na čerstvých matkách, čo sa eufemisticky označuje ako „popôrodná depresia“. Videl som ako to zasiahlo horlivých študentov, vojenských veteránov, ustarostené staré matky, ktoré sa strachovali o blaho svojich odrastených detí.

A videl som to na mladých otcoch snažiacich sa zabezpečiť rodinu. A v tejto súvislosti, desivo, som to videl aj na mne samom. V jednom bode môjho manželského života, keď sa zrazili finančné obavy s ohromujúcou vyčerpanosťou, ma zasiahla emocionálna rana, taká neočakávaná a taká skutočná. Ale z milosti Božej a s láskou svojej rodiny som ďalej fungoval, ďalej pracoval, ale dokonca aj po všetkých tých rokoch stále cítim hlboké pochopenie pre druhých, ktorí sú chronicky alebo oveľa hlbšie postihnutí takou temnotou ako som bol ja. V každom prípade sme všetci nabrali odvahu od tých, ktorí slovami proroka Josepha „poblúdili a prešli zákutiami najtemnejších priepastí“³ a prešli cez ne, v neposlednom rade aj niektorí z veľkých ľudí ako Abraham Lincoln, Winston Churchill a Starší George Albert Smith, jeden z najštedrejších mužov našej dispenzácie, muž tak podobný Kristovi, ktorý bojoval s opakujúcou sa depresiou mnoho rokov predtým ako sa stal celosvetovo milovaným ôsmym prorokom a prezidentom Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní.

Takže aká je najlepšia možná reakcia, keď na vás alebo vašich blízkych zaútočia výzvy mentálneho alebo emocionálneho charakteru? Nadovšetko, nestraťte vieru vo vášho Otca v nebi, ktorý vás miluje viac než si dokážete predstaviť. Ako povedal prezident Monson sestrám zo Združenia pomoci minulý týždeň v sobotu: „Táto láska sa nikdy nezmení. … Je tu pre vás, keď ste smutné, či šťastné, znechutené, či plné nádeje. Božia láska je tu pre vás nezáležiac na tom, či cítite, že si ju zaslúžite alebo nie. Jednoducho tu vždy je.“⁴ Nikdy ale nikdy o tom nepochybujte a nikdy nezatvrdzujte svoje srdcia. Verne pokračujte v čase skúšok v náboženských postupoch, ktoré prinášajú Ducha Pánovho do vašich životov. Vyhľadávajte rady tých, ktorí držia kľúče k vášmu duchovnému blahu. Požiadajte o kňazské požehnania a vážte si ich. Prijímajte sviatosť každý týždeň a postite sa, aby ste zdokonalili zasľúbenia uzmierenia Ježiša Krista. Verte v zázraky. Videl som tak mnohé z nich prichádzať, keď už všetko ostatné naznačovalo, že nádej sa stratila. Nádej nikdy nie je stratená. Ak tie zázraky neprichádzajú hneď či úplne, alebo neprichádzajú vôbec, pamätajte na Spasiteľov vlastný mučivý príklad: ak sa kalich horkosti nedá odvrátiť, vypite ho a buďte silní, dôverujúc, že šťastnejšie dni sú pred vami.⁵

V rámci prevencie choroby sledujte kedykoľvek je to možné indikátory stresu u seba a ostatných, ktorým ste schopní pomôcť. Práve tak ako s autom, dávajte pozor na stúpajúcu teplotu, vysokú rýchlosť či ručičku ukazujúcu nedostatok paliva. Keď čelíte „vyčerpávajúcej depresii“, urobte potrebné opatrenia. Únava je častým nepriateľom nás všetkých – tak robte menej, oddychujte, pozbierajte energiu a „natankujte“. Lekári nám sľubujú, že ak si nenájdeme čas na oddych teraz, istotne si ho „vyberieme“ neskôr, keď budeme chorí.

Ak budú sily ubúdať aj naďalej, vyhľadajte radu skúsených ľudí, ktorí majú certifikované školenia, profesionálne zručnosti a dobré hodnoty. Buďte k nim úprimní ohľadom svojej minulosti a svojich problémov. V modlitbách a zodpovedne zvážte rady, ktoré vám dajú a riešenia, ktoré predpíšu. Ak vás chytí zápal slepého čreva, Boh bude od vás očakávať, že vyhľadáte kňazské požehnanie a tú najlepšiu dostupnú medicínsku starostlivosť. Tak je tomu aj pri emocionálnych ťažkostiach. Náš Otec v nebi od nás očakáva, že využijeme všetky úžasné dary, ktoré pre nás zabezpečil v tejto nádhernej dispenzácii.

Či už ste ten, čo je postihnutý alebo aj ten, ktorý pomoc poskytuje, snažte sa, aby vás veľkosť vašich úloh neochromila. Nezačnite si myslieť, že môžete napraviť všetko, ale napravte to, čo môžete. Ak sú to len malé víťazstvá, buďte za ne vďační a buďte trpezliví. Niekoľkokrát v písmach Pán prikázal niekomu, aby zmĺkol alebo sa upokojil – a čakal.⁶ Trpezlivo vydržať niektoré veci je súčasťou nášho učenia sa v smrteľnosti.

Pre tých, ktorí sa starajú, ak ste sa rozhodli pomáhať iným so zdravím, nezničte to vlastné. Vo všetkých veciach buďte rozvážni. Nebežte rýchlejšie ako máte síl.⁷ Či už ste schopní niečo urobiť, alebo nie, vždy môžete ponúknuť vaše modlitby a nepredstieranú lásku.⁸ „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá … nerozčuľuje sa, …ale … všetko znáša, …všetkého sa nádejá, všetko pretrpí. Láska nikdy neprestane.“⁹

Tiež si pamätajme, že napriek akejkoľvek chorobe či ťažkostiam, je v živote stále veľa v čo dúfať a za čo byť vďační. Jednoznačne sme viac ako naše obmedzenia a trápenia! So Stephanie Clarkovou Nielsonovou a jej rodinou sme priateľmi už viac ako 30 rokov. 16. augusta 2008 mali Stephanie a jej manžel Christian nehodu s lietadlom, následný požiar ju tak strašne popálil, že ju jej rodina, ktorá prišla, mohla identifikovať iba podľa jej nalakovaných nechtov na nohách. Nebola skoro žiadna šanca, že by Stephanie prežila. Po piatich mesiacoch v umelom spánku sa prebudila a uvidela sa. S jazvami na duši prišla hrozná depresia. Stephanie, ktorá vtedy mala štyri deti mladšie ako sedem rokov, nechcela, aby ju znova kedy uvideli. Mala pocit, že by bolo lepšie, keby nežila. Stephanie mi raz v mojej kancelárii povedala: „Myslela som si, že to bude jednoduchšie, ak na mňa jednoducho zabudnú a potichu sa vytratím z ich života.“

Ale k jej večnému dobru a s modlitbami jej manžela, rodiny, priateľov a úžasných detí a iba pred 18 mesiacmi piatemu narodenému do rodiny Nielsonovcov, Stephanie našla svoju cestu späť z priepasti skazy, aby sa stala jednou z najpopulárnejších „mamičiek-blogeriek“ v tejto krajine, otvorene hlásajúc, že jej „božský účel“ v živote je byť matkou a v srdci si uchovávať každý deň, ktorý jej bol daný na tejto prekrásnej zemi.

Bratia a sestry, či už máte problémy – mentálne alebo emocionálne, fyzické alebo iné – nehlasujte proti vzácnemu životu tým, že ho ukončíte! Dôverujte Bohu. Držte sa Jeho lásky. Vedzte, že jedného dňa nastane žiarivý úsvit a všetky tiene smrteľnosti uletia. Napriek tomu, že sa cítime „ako roztrepaná nádoba“, ako to vyjadril Žalmista¹⁰, musíme si pamätať, že oná nádoba je v rukách božského hrnčiara. Zlomené mysle môžu byť uzdravené práve tak ako sú uzdravené zlomené kosti a zlomené srdcia. Zatiaľ čo Boh pracuje na tomto hojení, my ostatní môžeme pomôcť tým, že budeme milosrdní, nebudeme odsudzovať a budeme láskaví.

Svedčím o svätom vzkriesení, ktoré je nevýslovným základným darom v uzmierení Pána Ježiša Krista! S apoštolom Pavlom svedčím o tom, že to, čo bolo rozosiate v porušiteľnosti, bude jedného dňa vzkriesené v neporušiteľnosti, a čo bolo rozosiate slabé, bude nakoniec vzkriesené silné.¹¹ Svedčím o tom dni, keď milovaní, o ktorých vieme, že majú postihnutia v smrteľnosti, budú stáť pred nami oslávení v impozantnom, dych vyrážajúcom dokonalom tele s dokonalou mysľou. Aký vzrušujúci moment to bude! Neviem, či budeme viac radi my sami, že budeme svedkami takéhoto zázraku, alebo budeme šťastní za nich, že sú konečne perfektne dokonalí a „konečne voľní“.¹² Kiež žijeme vo viere, pevne sa držíme nádeje a prejavujeme súcit k sebe navzájom¹³ až do tej hodiny, kedy sa prejaví Kristov dokonalý dar, o to sa modlím v mene Ježiša Krista, amen.