Praví pastieri
Prezident Thomas S. Monson
Domáce učenie je odpoveďou na mnohé modlitby a umožňuje nám, aby sme boli svedkami zmien, ktoré sa udejú v životoch ľudí.
Dnes večer sú tu v Konferenčnom centre v Salt Lake City i na miestach blízkych i ďalekých zhromaždení tí, ktorí nesú kňazstvo Božie. Skutočne ste „kráľovským kňazstvom“ – dokonca „vyvoleným rodom“, ako prehlásil apoštol Pavol.1 Som poctený tým, že mám výsadu sa vám prihovoriť.
Keď som vyrastal, naša rodina chodila každé leto do Provo kaňonu, asi 72 kilometrov južne a mierne na východ od Salt Lake City, kde sme strávili niekoľko týždňov v rodinnej chate. My, chlapci, sme sa vždy veľmi tešili na rybačku v potoku a na plávanie, a snažili sme sa presvedčiť otca, aby išiel trochu rýchlejšie. Môj otec mal vtedy automobil značky Oldsmobile 1928. Ak išiel viac ako 55 kilometrovou rýchlosťou, mama povedala: „Spomaľ! Spomaľ!“ A ja som hovoril: „Rýchlejšie, ocko! Rýchlejšie!“
Otec išiel rýchlosťou 55 kilometrov za hodinu celou cestou do Provo kaňonu alebo až po najbližšiu zákrutu na ceste, kde nás zastavila črieda oviec. Dívali sme sa, ako okolo nás prechádzali stovky oviec, zdanlivo bez pastiera, len s niekoľkými psami, ktoré im štekali za pätami, keď prechádzali okolo nás. Ďaleko za ovcami sme videli baču na koni – kôň nemal uzdu, len ohlávku. Z času na čas zaspal a zošmykol sa zo sedla, ale kôň poznal cestu a brechajúce psy si robili svoju prácu.
Porovnajte to s tým, čo som videl v Mníchove v Nemecku pred mnohými rokmi. Bolo nedeľné ráno a my sme boli na ceste na misionársku konferenciu. Keď som sa pozeral z okna auta misijného prezidenta, uvidel som pastiera s palicou v ruke, ktorý viedol ovce. Chodili za ním všade. Keď zahol vľavo, išli za ním vľavo. Keď zahol vpravo, išli za ním tým smerom. Porovnal som si oného pravého pastiera, ktorý viedol svoje ovce a baču, ktorý bezstarostne jazdil za svojimi ovcami.
Ježiš povedal: „Ja som dobrý pastier: poznám svoje [ovce].“2 Dáva nám dokonalý príklad toho, aký by mal byť pravý pastier.
Bratia, ako kňazstvo Božie máme zodpovednosti pastiera. Pánova múdrosť nám poskytla inštrukcie, pomocou ktorých môžeme byť pastiermi v rodinách v Cirkvi, kde môžeme slúžiť, učiť a môžeme vydávať svedectvo. Volá sa to domáce učenie, a to je to, o čom by som vám dnes večer rád porozprával.
Biskup každého zboru v Cirkvi dozerá na pridelenie držiteľov kňazstva ako domácich učiteľov, aby každý mesiac navštevovali domovy členov. Chodia vo dvojiciach. Tam, kde je to možné, je mladý muž, ktorý je učiteľom alebo kňazom v Áronovom kňazstve spoločníkom dospelého držiteľa Melchisedekovho kňazstva. Keď navštevujú domovy tých, za ktorých sú zodpovední, držiteľ Áronovho kňazstva by sa mal tiež spolupodieľať na učení. Takáto úloha pomôže pripraviť týchto mladých mužov na to, aby slúžili na misii, a tiež na celoživotnú kňazskú službu.
Program domáceho učenia bol zavedený novodobým zjavením, ktoré splnomocňuje tých, ktorí sú vysvätení do kňazstva, aby učili, vysvetľovali, nabádali, krstili a navštevovali príbytok každého člena a nabádali ich, aby sa modlili nahlas i v skrytosti, a vykonávali všetky rodinné povinnosti, a bdeli vždy nad cirkvou, boli s jej členmi a posilňovali ich, a hľadeli, aby v cirkvi nebola žiadna neprávosť ani tvrdosť jedného k druhému, ani klamanie, ani zlé reči.3
Prezident David O. McKay napomínal: „Domáce učenie je jednou z našich najnaliehavejších a najcennejších príležitostí, ako vyživovať a inšpirovať deti nášho Otca, radiť im a viesť ich. … Je to božská služba, božské povolanie. Ako domáci učitelia máme povinnosť priniesť … ducha do každého domu a srdca. Keď budeme túto prácu milovať a robiť to najlepšie, čo môžeme, prinesie to neobmedzený pokoj, radosť a uspokojenie každému [ušľachtilému,] zasvätenému [učiteľovi] Božích detí.“4
V Knihe Mormonovej čítame, že Alma „vysväcoval všetkých ich kňazov a všetkých ich učiteľov; a nikto nebol vysvätený, iba ak to boli mužovia spravodliví.
Takže oni dohliadali nad ľudom svojím a živili ich vecami, ktoré sa týkajú spravodlivosti.“5
Keď vykonávame naše zodpovednosti domáceho učenia, konáme múdro, ak spoznáme výzvy členov každej rodiny a pochopíme ich, aby bolo naše učenie účinnejšie a aby sme mohli poskytnúť potrebnú pomoc.
Je tiež viac než pravdepodobné, že bude domáce učenie úspešnejšie, ak bude návšteva dohodnutá vopred. Aby som objasnil toto tvrdenie, dovoľte mi, aby som sa s vami podelil o zážitok, ktorý som mal pred niekoľkými rokmi. V tom čase boli členmi Misionárskeho výkonného výboru Spencer W. Kimball, Gordon B. Hinckley a Thomas S. Monson. Jedného večera usporiadali brat a sestra Hinckleyovci vo svojom dome večeru pre členov výboru a ich manželky. Akurát sme dojedali, keď niekto zaklopal na dvere. Prezident Hinckley otvoril dvere a vonku stál jeden z jeho domácich učiteľov. Povedal: „Viem, že sme neboli na dnes dohodnutí a som tu bez svojho spoločníka, ale cítil som, že by som mal dnes večer prísť. Nevedel som, že máte spoločnosť.“
Prezident Hinckley láskavo pozval domáceho učiteľa dnu, aby sa posadil a aby poučil troch apoštolov a naše manželky o našej povinnosti ako členov. Domáci učiteľ, trošku nervózny, odučil svoju lekciu. Prezident Hinckley sa mu poďakoval za to, že prišiel, a on potom v chvate odišiel.
Spomeniem ešte jeden príklad toho, ako by sa nemalo vykonávať domáce učenie. Prezident Marion G. Romney, ktorý bol pred niekoľkými rokmi radcom v Prvom predsedníctve, nám rád rozprával o svojom domácom učiteľovi, ktorý raz v jednu studenú zimnú noc prišiel do jeho domu. V ruke držal svoj klobúk, a keď bol vyzvaný, aby si sadol a predniesol svoje posolstvo, nervózne sa vyhováral. Zostal stáť a povedal: „Nuž, poviem vám, brat Romney, vonku je naozaj zima a ja som nechal bežať motor, tak sa nemôžem dlho zdržať. Prišiel som len preto, aby som mohol povedať biskupovi, že som vykonal svoje návštevy.“6
Prezident Ezra Taft Benson raz vyrozprával tento zážitok prezidenta Romneyho na stretnutí držiteľov kňazstva, a potom povedal: „Môžeme to robiť lepšie, bratia – omnoho lepšie!“7 Súhlasím.
Domáce učenie je niečo viac než len mechanická návšteva jedenkrát za mesiac. Našou zodpovednosťou je učiť, inšpirovať, motivovať a keď navštevujeme tých, ktorí sú neaktívni, priviesť ich späť k aktívnosti v Cirkvi a k možnému povýšeniu synov a dcér Božích.
Aby som bol nápomocný v tomto našom úsilí, podelím sa s vami o túto múdru radu, ktorá sa určite hodí na domácich učiteľov. Pochádza od Abrahama Lincolna, ktorý povedal: „Ak chcete získať muža na vašu stranu, najprv ho presvedčte, že ste jeho úprimný priateľ.“8 Prezident Ezra Taft Benson nabádal: „Predovšetkým buďte úprimným priateľom jednotlivcov i rodín, ktoré učíte. …Priateľ vykoná omnoho viac než len svedomitú návštevu raz za mesiac. Priateľ sa viac zaujíma o to, ako pomôcť ľuďom než ako získať zásluhy. Priateľ sa stará. Priateľ [preukazuje] lásku. Priateľ počúva a priateľ ponúka pomoc.“9
Domáce učenie je odpoveďou na mnohé modlitby a umožňuje nám, aby sme boli svedkami zmien, ktoré sa udejú v životoch ľudí.
Príkladom toho je Dick Hammer, ktorý prišiel do Utahu počas Veľkej hospodárskej krízy v rámci programu Civilian Conservation Corps (Občianske zbory ochrany). Stretol mladú ženu Svätých neskorších dní a oženil sa s ňou. V St. George v Utahu si otvoril „Dickovu kaviareň“, ktorá sa stala populárnym miestom schôdzok.
Domácim učiteľom Hammerovej rodiny bol môj priateľ Willard Milne. Keďže som tiež poznal Dicka Hammera, pretože som mu tlačil jedálne lístky, vždy, keď som navštívil St. George, opýtal som sa môjho priateľa brata Milneho: „Ako sa má náš priateľ Dick Hammer?“
Zvyčajne mi odpovedal: „Má sa dobre, ale ide to pomaly.“
Keď Willard Milne spolu so svojím spoločníkom každý mesiac navštevovali Hammerovcov, vždy predniesli posolstvo evanjelia a podelili sa s Dickom a jeho rodinou o svoje svedectvá.
Roky ubiehali, a potom jedného dňa mi Willard zavolal a mal dobré správy. „Brat Monson,“ začal, „Dick Hammer je obrátený a bude mať krst. Má takmer 90 rokov a celý život sme boli priatelia. Jeho rozhodnutie ma veľmi potešilo. Bol som jeho domácim učiteľom dlhý čas.“ Willardov hlas sa chvel od radosti, keď mi tlmočil túto úžasnú správu.
Brat Hammer bol naozaj pokrstený a o rok neskôr vstúpil do chrámu v St. George, kde obdržal svoje obdarovanie a požehnania pečatenia.
Spýtal som sa Willarda: „Cítil si sa niekedy odradený, keďže si bol jeho domácim učiteľom taký dlhý čas?“
Odpovedal: „Nie, bolo to hodné každého úsilia. Keď vidím tú radosť, ktorá naplnila členov Hammerovej rodiny, moje srdce je plné vďačnosti za požehnania, ktoré evanjelium prinieslo do ich životov a za výsadu, že som im mohol nejakým spôsobom pomôcť. Som šťastný muž.“
Bratia, počas nasledujúcich rokov bude našou výsadou navštevovať a učiť mnohých ľudí – tých, ktorí sú menej aktívni, a aj tých, ktorí sú plne zapojení. Ak sme v našom povolaní svedomití, budeme mať veľa príležitostí požehnať životy. Naše návštevy tých, ktorí sa vzdialili od aktivity v Cirkvi môžu byť kľúčom, ktorý môže otvoriť dvere k ich návratu.
S touto myšlienkou na pamäti sa priblížme k tým, za ktorých máme zodpovednosť a priveďme ich k Pánovmu stolu, aby hodovali na Jeho slove a tešili sa zo spoločnosti Ducha, a neboli už viac „cudzinci ani prišelci; … ale spoluobčania svätých a domáci Boží“10.
Ak niekto z vás skĺzol do sebauspokojenia, čo sa týka vašich návštev domáceho učenia, rád by som vám povedal, že teraz je ten čas, aby ste sa opäť zasvätili, že naplníte svoje povinnosti domáceho učiteľa. Rozhodnite sa teraz, že vynaložíte akékoľvek potrebné úsilie na to, aby ste sa priblížili k tým, za ktorých máte zodpovednosť. Sú obdobia, kedy je okrem toho potrebné aj malé postrčenie, aby ste pomohli vášmu spoločníkovi v domácom učení nájsť si čas, aby išiel s vami, ale ak ste vytrvalí, budete úspešní.
Bratia, naše úsilie v domácom učení stále trvá. Táto práca nebude nikdy ukončená, až kým náš Pán a Majster nepovie: „Dosť.“ Sú tu životy, ktoré treba rozjasniť. Sú tu srdcia, ktorých sa treba dotknúť. Sú tu duše, ktoré treba zachrániť. Tá posvätná výsada rozjasniť, dotknúť sa a zachrániť tie vzácne duše, ktoré sú zverené do našej starostlivosti, je naša. Mali by sme tak činiť verne a so srdcom naplneným radosťou.
Na záver by som rád spomenul jeden konkrétny príklad, aby som opísal ten typ domácich učiteľov, akými by sme mali byť. Je tu jeden Učiteľ, ktorého život zatienil všetky ostatné. Učil o živote a smrti, o povinnosti a určení. Nežil preto, aby Mu slúžili, ale aby slúžil, nie aby dostával, ale aby dával, nie aby zachránil Svoj život, ale aby sa obetoval pre ostatných. Opísal lásku ako niečo omnoho krajšie než žiadostivosť, chudobu bohatšiu než poklad. O tomto Učiteľovi bolo povedané, že učil s právomocou, a nie ako zákonníci.11 Jeho zákony neboli napísané na kameni, ale do ľudského srdca.
Hovorím o Majstrovi Učiteľovi, dokonca o Ježišovi Kristovi, Synovi Božom, Spasiteľovi a Vykupiteľovi celého ľudstva. Biblická správa o Ňom hovorí, že „chodil, dobre činil“12. S Ním ako naším neustálym sprievodcom a dokonalým príkladom môžeme byť spôsobilí získať v našom domácom učení Jeho božskú pomoc. Životy budú požehnané. Srdcia budú utešené. Duše budú zachránené. Staneme sa pravými pastiermi. Modlím sa, aby tomu tak bolo, v mene oného veľkého Pastiera, Ježiša Krista, amen.