Dokážeš to!
Prezident Dieter F. Uchtdorf
Druhý radca v Prvom predsedníctve
Pokiaľ sme ochotní vstať a pokračovať na ceste k duchovným cieľom, … môžeme sa niečo z pádu naučiť a stať sa preto lepšími a šťastnejšími.
Keď som bol malý, zdalo sa, že padanie a vstávanie bolo jedným a tým istým pohybom. Avšak po mnohých rokoch som prišiel k znepokojujúcemu záveru, že zákony fyziky sa zmenili – a nie k mojej výhode.
Nie tak dávno som lyžoval so svojím dvanásťročným vnukom. Užívali sme si spoločný čas, keď som narazil na laď a skončil som v impozantnom páde pristanúc na strmom svahu.
Skúsil som každý trik, aby som sa postavil, ale nedalo sa – spadol som a nemohol som vstať.
Fyzicky som sa cítil dobre, ale moje ego bolo trochu obité. Tak som sa uistil, či sú moja prilba a okuliare na mieste, pretože som preferoval možnosť, že ma ostatní lyžiari nespoznajú. Vedel som si predstaviť samého seba ako tam bezmocne sedím, zatiaľ čo ostatní lyžiari ladne prechádzajú okolo, veselo kričiac: „Zdravíme, brat Uchtdorf!“
Začal som premýšľať, čo bude treba na moju záchranu. Keď tu ku mne prišiel môj vnuk. Povedal som mu čo sa stalo, ale zdalo sa že ho príliš nezaujímalo moje vysvetľovanie, prečo nemôžem vstať. Pozrel sa mi do očí, natiahol sa a vzal moju ruku a ráznym tónom povedal: „Opa, dokážeš to!“
Okamžite som sa postavil.
Ešte vždy nad tým krútim hlavou. To čo sa chvíľu predtým zdalo nemožné, sa okamžite stalo skutočnosťou, pretože mi dvanásťročný chlapec podal ruku a povedal: „Dokážeš to!“ Pre mňa to bolo spojenie dôvery, nadšenia a sily.
Bratia, v našich životoch môžu nastať obdobia, kedy sa zdá, že postaviť sa a pokračovať je nad naše schopnosti. V ten deň na tom zasneženom strmom kopci som sa niečo naučil. Dokonca keď si myslíme, že nemôžeme vstať – vždy je tu nádej. A občas jednoducho potrebujeme, aby sa nám niekto pozrel do očí, vzal nás za ruku a povedal: „Dokážeš to!“
Falošná predstava tvrdosti
Môžeme si namýšľať, že to skôr ženy ako muži majú pocit nedostatočnosti a zlyhania – že tieto pocity ovplyvňujú skôr ich ako nás. Nie som si taký istý, či je to pravda. Muži mávajú pocit viny, depresie a zlyhania. Môžeme predstierať, že nás tieto pocity netrápia, ale trápia. Môžeme cítiť takú veľkú ťarchu našich zlyhaní a nedokonalostí, že si začneme myslieť, že už viac nebudeme schopní vstať. Dokonca sa môžeme domnievať, že pretože sme padli, sú pády naším osudom. Ako napísal jeden spisovateľ: „Sme na lodi plávajúcej v neustálom protiprúde minulosti.“1
Videl som mužov naplnených potenciálom a nadaním, ktorí sa stiahli z náročnej práce na budovaní kráľovstva Božieho, pretože tu a tam zlyhali. Boli to muži zasľúbenia, ktorí mohli byť mimoriadnymi držiteľmi kňazstva a služobníkmi Božími. Pretože ale zakopli a stali sa znechutenými, vystúpili zo svojich kňazských záväzkov a zvolili si ľahšie, ale menej hodnotné úsilie.
A tak potom idú a žijú iba v tieni toho života, ktorý by mohli mať, a nikdy nedosiahnu potenciál, ktorý je ich právom už od narodenia. Ako ľútostivo poznamenal básnik, títo sú medzi tými nešťastnými dušami, ktoré „zomreli, zatiaľ čo [väčšina] ich hudby bola [ešte] stále v nich.“2
Nikto nepadá rád. A obzvlášť to nemáme radi, keď nás ostatní – hlavne tí, ktorých milujeme – vidia padnúť. Všetci chceme byť rešpektovaní a vážení. Chceme byť víťazmi. Ale my smrteľníci sa nestávame víťazmi bez snahy a disciplíny či bez toho, aby sme robili chyby.
Bratia, náš osud sa neodvíja od počtu zakopnutí, ale od toho, koľkokrát vstaneme, oprášime sa a pohneme sa dopredu.
Zármutok podľa vôle Božej
Vieme, že tento smrteľný život je test. Ale pretože nás náš Nebeský Otec miluje dokonalou láskou, ukazuje nám kde nájsť odpovede. Dal nám mapu, ktorá nám umožňuje navigovať sa v neistom prostredí a pri nečakaných skúškach, s ktorými sa všetci stretávame. Slová prorokov sú súčasťou onej mapy.
Keď zablúdime – keď padneme či zídeme z cesty nášho Otca – slová prorokov nám hovoria, aby sme vstali a vrátili sa znova späť na cestu.
Zo všetkých zásad vyučovaných prorokmi po celé storočia bola jedna neustále zdôrazňovaná, a tou je hrejivé posolstvo plné nádeje, že ľudstvo môže činiť pokánie, zmeniť kurz a vrátiť sa späť na pravú cestu nasledovníctva.
To neznamená, že by sme mali byť spokojní s našimi slabosťami, chybami či hriechmi. A je tu dôležitý rozdiel medzi smútkom nad hriechom, ktorý vedie k pokániu a smútkom, ktorý vedie k zúfalstvu.
Apoštol Pavol učil, že „zármutok podľa vôle Božej pôsobí pokánie; … ale zármutok sveta pôsobí smrť.“3 Zármutok podľa vôle Božej inšpiruje k zmene a nádeji skrze uzmierenie Ježiša Krista. Zármutok sveta vedie k beznádeji a tlačí nás podľahnúť budúcim pokušeniam.
Zármutok podľa vôle Božej vedie k obráteniu4 a k zmene srdca5. Spôsobí, že budeme nenávidieť hriech a milovať dobro.6 Povzbudzuje nás, aby sme vstali a kráčali vo svetle Kristovej lásky. Skutočné pokánie je o zmene, nie o mučení či súžení. Áno, úprimná ľútosť a skutočné výčitky svedomia za neposlušnosť sú často bolestivé, ale sú dôležitými krokmi v posvätnom procese pokánia. Ale keď vina vedie k odporu voči sebe samému či nám bráni v tom, aby sme sa znova zodvihli, skôr nám to bráni ako nás podporuje v činení pokánia.
Bratia, je tu lepší spôsob. Povstaňme a staňme sa mužmi Božími. Máme víťaza, Spasiteľa, ktorý prešiel skrze údolie tieňov smrti za nás. Dal samého Seba ako výkupné za naše hriechy. Nikto nikdy nemal väčšiu lásku ako je táto – Ježiš Kristus, Baránok bez poškvrny, dobrovoľne položil samého Seba na obetný oltár a zaplatil cenu za naše hriechy „do poslednej koruny.“7 Vzal na Seba naše utrpenie. Vzal naše bremená, naše viny na Svoje plecia. Moji drahí priatelia, keď prídeme k Nemu, vezmeme na seba Jeho meno a budeme odvážne kráčať cestou učeníctva, potom nám je skrze uzmierenie prisľúbené nie iba šťastie, ale aj pokoj v tomto svete, a tiež večný život vo svete, ktorý príde.8
Keď robíme chyby, keď hrešíme a padneme, premýšľajme o tom, čo to znamená skutočne činiť pokánie. Znamená to obrátenie nášho srdca a vôle k Bohu a zrieknutie sa hriechu. Skutočné pokánie so sebou prináša nebeské ubezpečenie, ktoré znie: „Dokážeš to.“
Kto ste?
Jednou z protivníkových metód ako nám zabrániť v pokroku je zneistiť nás v tom, kým skutočne sme a čo si skutočne želáme.
Chceme stráviť čas s našimi deťmi, ale tiež sa chceme venovať našim obľúbeným mužským koníčkom. Chceme schudnúť, ale tiež si chceme užiť jedlá, ktoré sa nám žiadajú. Chceme byť podobní Kristovi, ale tiež chceme ukázať chlapíkovi, ktorý nás práve predbehol na ceste, čo si o ňom myslíme.
Satanovým cieľom je zvádzať nás vymeniť drahocennú perlu božských večných hodnôt za falošnú umelú čačku, ktorá veľmi ťažko navodí ilúziu a napodobeninu skutočného šťastia a radosti.
Ďalšou metódou, ktorú protivník používa na to, aby nás odradil od toho, aby sme vstali je, že nás núti premýšľať o prikázaniach ako o veciach, ktoré nám boli nanútené. Myslím si, že je to v ľudskej prirodzenosti brániť sa všetkému, čo nebolo našou vlastnou prvotnou myšlienkou.
Ak vidíme zdravú stravu a cvičenie ako niečo, čo od nás očakáva náš lekár, pravdepodobne zlyháme. Ale ak to uvidíme ako vlastný výber a ako niečo čo chceme pre seba samých, budeme mať väčšiu šancu ostať v správnom kurze a uspieť.
Ak vidíme domáce či navštevujúce učenie iba ako cieľ prezidenta kolu, prisúdime im nižšiu hodnotu pri ich napĺňaní. Ak ich vidíme ako svoj cieľ – niečo, čo si prajeme robiť, aby sme sa stali podobnejšími Kristovi a slúžiť druhým – nielenže naplníme svoj záväzok, ale dosiahneme ho takým spôsobom, ktorý skutočne požehná rodiny, ktoré navštevujeme, a tiež nás samotných.
Veľmi často, sme my tými, ktorým pomáhajú priatelia či rodina. Ale ak sa pozrieme okolo seba pozornými očami a motivovaní starostlivým srdcom, spoznáme príležitosti, ktoré Pán poskytuje, aby sme mohli pomôcť druhým znova vstať a ísť ďalej v ich skutočnom potenciáli. Písma nám hovoria: „Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom.“9
Je to veľkým zdrojom duchovnej sily, keď žijeme bezúhonným a spravodlivým životom a smerujeme svoje oči tam, kde chceme byť vo večnosti. Dokonca ak môžeme tento cieľ vidieť iba očami viery, pomôže nám to zostať v kurze.
Keď je naša pozornosť zväčša zameraná na náš každodenný úspech či neúspech, môžeme stratiť svoju cestu, blúdiť a padnúť. Udržiavanie nášho pohľadu zameraného na vyššie ciele nám pomôže stať sa lepšími synmi, bratmi, láskavejšími otcami a milujúcejšími manželmi.
Dokonca aj tí, ktorí vložia do svojich sŕdc večné ciele môžu občas padnúť, ale neostanú porazení. Dôverujú a spoliehajú sa na Božie sľuby. Znova sa postavia pre ich svetlú nádej v spravodlivého Boha a inšpirujúcu víziu úžasnej budúcnosti. Vedia, že to dokážu.
Dokážeš to!
Každý človek, mladý či starý, má svoju vlastnú skúsenosť s pádom. Padanie je to, čo smrteľníci robia. Ale pokiaľ sme ochotní vstať a pokračovať na ceste k duchovným cieľom, ktoré nám Boh dal, môžeme sa niečo z pádu naučiť a stať sa preto lepšími a šťastnejšími.
Bratia, budú tu obdobia, kedy si budeme myslieť, že sa nemôžeme postaviť či pokračovať. Dôverujte Pánovi a Jeho láske. S vierou v Pána Ježiša Krista a mocou a nádejou znovuzriadeného evanjelia budete schopní vstať a pokračovať vpred.
Bratia, máme vás radi. Modlíme sa za vás. Kiež by ste mohli počuť ako sa prezident Monson za vás modlí. Či už ste mladým otcom, starším nositeľom kňazstva či novo vysväteným diakonom, myslíme na vás. Pán vás má na pamäti!
Vieme, že vaša cesta bude z času na čas ťažká. Ale dávam vám v mene Pána sľub: postavte sa a nasledujte kroky nášho Vykupiteľa a Spasiteľa a jedného dňa sa obzriete späť a budete naplnení večnou vďakou za to, že ste si zvolili dôverovať uzmiereniu a jeho moci pozdvihnúť vás a posilniť vás.
Moji drahí priatelia a bratia, nezáleží na tom, koľkokrát ste sa pošmykli či spadli, „vstaňte!“ Váš osud je božským osudom! Vstaňte a kráčajte vo svetle znovuzriadeného evanjelia Ježiša Krista! Ste silnejší než si uvedomujete. Ste schopnejší než si viete predstaviť. Dokážete to! O tom svedčím v posvätnom mene nášho Majstra a Vykupiteľa, Ježiša Krista, amen.