Nie ste už cudzinci

Biskup Gérald Caussé

Prvý radca v Predsedajúcom biskupstve

V tejto Cirkvi nie sú žiadni cudzinci ani vydedenci. Sú tu len bratia a sestry.

Väčšina z nás už bola niekedy v situácii, ktorá bola pre nás nová, kedy sme sa cítili zvláštne a neisto. Takáto situácia sa stala našej rodine asi pred piatimi rokmi po tom, čo ma prezident Thomas S. Monson povolal, aby som slúžil ako generálna autorita Cirkvi. Toto povolanie si vyžadovalo, aby sa naša rodina presťahovala z nádherného miesta, z ktorého sme sa tešili viac ako dve desaťročia. Moja manželka a ja si stále pamätáme tú okamžitú reakciu našich detí, keď sa dozvedeli o tejto zmene. Náš 16-ročný syn vyhlásil: „To vôbec nie je problém. Vy môžete ísť, ja ostanem!“

Potom bol rýchlo odhodlaný sprevádzať nás a verne prijal túto novú príležitosť vo svojom živote. Život v novom prostredí počas uplynulých pár rokov sa ukázal ako poučná a zábavná skúsenosť pre našu rodinu, najmä vďaka vrelému prijatiu a dobrote Svätých neskorších dní. Keď sme žili v rôznych krajinách, začali sme oceňovať, že jednota ľudí Božích na celej zemi je niečo skutočné a zjavné.

Kvôli svojmu povolaniu som cestoval do mnohých krajín a umožnilo mi to prednostné privilégium predsedať na mnohých stretnutiach. Keďže dohliadam na rôzne kongregácie, často vidím členov reprezentujúcich veľa krajín, jazykov a kultúr. Jedna úžasná stránka našej dispenzácie evanjelia je, že nie je limitovaná na geografické územie alebo skupinu národov. Je celosvetová a univerzálna. Pripravuje nás na veľkolepý návrat Syna Božieho zhromažďovaním „[detí svojich] zo štyroch strán zeme“.¹

Hoci sa členstvo Cirkvi zväčšuje vo svojej rozmanitosti, naše posvätné dedičstvo presahuje naše rozdiely. Ako členovia Cirkvi sme prijatí do domu Izraela. Stávame sa bratmi a sestrami, rovnocennými dedičmi rovnakého duchovného rodokmeňa. Boh sľúbil Abrahámovi, že toľko, koľko ich prijme toto evanjelium, budú nazývaní podľa mena [jeho], a budú počítaní za semeno [jeho], a povstanú a budú ho velebiť ako otca svojho.²

Každému, kto sa stane členom Cirkvi, bol daný sľub: „A tak teda nie ste už cudzinci ani prišelci; ale ste spoluobčania svätých a domáci Boží.“³

Slovo cudzinec pochádza z latinského slova extraneus, ktoré znamená „exteriér“ alebo „zvonku“. Vo všeobecnosti to označuje niekoho, kto je „cudzí človek“ z mnohých dôvodov, či už je to kvôli pôvodu, kultúre, názorom alebo náboženstvu. Ako učeníci Ježiša Krista, ktorí sa usilujú byť vo svete, ale nie zo sveta, sa niekedy cítime ako outsideri. My, lepšie ako mnohí, vieme, že určité dvere môžu byť zatvorené tým, ktorí sú považovaní za odlišných.

Naprieč časom bolo ľuďom Božím prikazované, aby sa starali o všetkých jednotlivcov, ktorí sú cudzinci alebo ktorí môžu byť považovaní za odlišných. V dávnych časoch mal cudzinec úžitok z rovnakého záväzku pohostinnosti ako vdova alebo sirota. Cudzinec, tak ako oni, bol v situácii veľkej zraniteľnosti a jeho prežitie záviselo na ochrane, ktorej sa mu dostávalo od miestneho obyvateľstva. Ľud Izraela obdržal presné pokyny ohľadom tejto veci: „Cudzinec, ktorý sa zdržuje u vás, nech vám je ako domorodec. Milujte ho ako seba samých, lebo cudzincami ste boli v Egypte.“⁴

Počas Svojej pozemskej služby bol Ježiš príkladom toho, kto išiel ďaleko za hranice jednoduchého záväzku pohostinnosti a tolerancie. Tým, ktorí boli vylúčení zo spoločnosti, tým, ktorí boli odmietnutí a považovaní za nečistých pokrytcami, poskytol Svoj súcit a úctu. Obdržali rovnocennú časť Jeho učenia a služby.

Spasiteľ napríklad išiel proti ustanoveným zvyklostiam Svojej doby, aby oslovil Samaritánku, žiadajúc ju o trochu vody. Sedel a jedol s publikánmi a vyberačmi daní. Neváhal, aby pristúpil k malomocnému, dotkol sa ho a uzdravil ho. Obdivujúc vieru rímskeho stotníka povedal davu: „Vpravde hovorím vám: U nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery.“⁵

Ježiš nás požiadal, aby sme zachovávali zákon dokonalej lásky, ktorá je univerzálnym a nepodmienečným darom. Povedal:

„Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, aká vám za to odmena? Či nerobia to isté aj colníci?

A ak pozdravujete len svojich bratov, čo zvláštne robíte? Či nerobia to isté aj pohania?

Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský.“⁶

V tejto Cirkvi nie sú žiadni cudzinci ani vydedenci. Sú tu len bratia a sestry. Vedomie, že máme Večného Otca nám pomáha byť citlivejšími k bratstvu a sesterstvu, ktoré by malo existovať medzi všetkými mužmi a ženami na zemi.

Úryvok z románu Bedári znázorňuje ako môžu držitelia kňazstva jednať s tými jednotlivcami, ktorí sú považovaní za cudzincov. Jean Valjean bol práve prepustený ako väzeň. Vyčerpaný dlhou cestou a umierajúci od hladu a smädu prišiel do malého mesta, hľadajúc miesto, kde by našiel jedlo a prístrešie na noc. Keď sa správa o jeho príchode rozšírila, všetci obyvatelia jeden za druhým pred ním zatvorili svoje dvere. Žiadny hotel, žiadny hostinec, dokonca ani väzenie by ho nepozvalo ďalej. Bol odmietnutý, vyštvaný, vykázaný. Nakoniec, bez toho, že by mu ostala sila, sa zrútil pri vstupných dverách biskupa mesta.

Tento dobrý duchovný si bol úplne vedomý Valjeanovej situácie, ale pozval tohto tuláka do svojho domu s týmito súcitnými slovami:

„‚Toto nie je môj dom; je to dom Ježiša Krista. Tieto dvere nevyžadujú od toho, kto nimi vstupuje to, či má meno, ale to, či má zármutok. Trpíš, si hladný a smädný; si vítaný. … Načo potrebujem vedieť tvoje meno? Okrem toho, predtým, než si mi povedal [svoje meno], mal si jedno, o ktorom som vedel.‘

[Valjean] otvoril svoje oči v úžase.

‚Naozaj? Vedel si, ako ma volajú?‘

‚Áno,‘ odpovedal biskup, ‚si mojím bratom.‘“⁷

V tejto Cirkvi nám naše zbory a naše kvóra nepatria. Patria Ježišovi Kristovi. Každý, kto vstúpi do našich zhromažďovacích budov by sa mal cítiť ako doma. Zodpovednosť vítať každého má narastajúcu dôležitosť. Svet, v ktorom žijeme, prechádza obdobím veľkého rozruchu. Vďaka zvýšenej možnosti dopravy, rýchlosti komunikácie a globalizácii ekonomiky sa stáva zem jednou veľkou dedinou, kde sa ľudia a národy stretávajú, spájajú a premiešavajú ako nikdy predtým.

Tieto obrovské celosvetové zmeny slúžia plánom Všemohúceho Boha. Zhromažďovanie Jeho vyvolených zo štyroch kútov zeme sa neuskutočňuje len posielaním misionárov do vzdialených krajín, ale tiež príchodom ľudí z iných území do našich vlastných miest a susedstiev. Mnohí, bez toho, aby o tom vedeli, sú vedení Pánom na miesta, kde môžu počuť evanjelium a prísť do Jeho stáda.

Je veľmi pravdepodobné, že ďalšia osoba obrátená k evanjeliu vo vašom zbore bude niekto, kto nepochádza z vášho zvyčajného okruhu priateľov a známych. Môžete si to povšimnúť na jeho vzhľade, jazyku, spôsobe obliekania alebo farbe pleti. Táto osoba možno vyrástla v inom náboženstve, s rozdielnym zázemím alebo odlišným životným štýlom.

Spriatelenie sa je dôležitou kňazskou zodpovednosťou. Kvóra Áronovho a Melchisedekovho kňazstva majú konať v súlade so sestrami pod vedením biskupa, aby zaistili, že každá osoba je vítaná s láskou a vľúdnosťou. Domáci učitelia a navštevujúce učiteľky budú pozorní, aby zaistili, že sa na nikoho nezabudne alebo nebude ignorovaný.

My všetci musíme pracovať spolu, aby sme budovali duchovnú jednotu v našich zboroch a pobočkách. Príklad dokonalej jednoty existoval medzi ľudom Božím po tom, ako Kristus navštívil Ameriky. Záznam hovorí, že tam „neboli ani Lámániti ani žiadni iní -iti; ale boli jedno, deti Kristove a dedičia kráľovstva Božieho“.⁸

Jednota sa nedosahuje ignorovaním a izolovaním členov, ktorí sú považovaní za odlišných alebo slabších a stýkaním sa len s ľuďmi, ktorí sú ako my. Práve naopak, jednota sa dosahuje vítaním a službou tým, ktorí sú noví a ktorí majú špecifické potreby. Títo členovia sú požehnaním pre Cirkev a poskytujú nám príležitosti slúžiť našim blížnym, a tak očistiť naše vlastné srdcia.

Takže, moji bratia, je vašou povinnosťou priblížiť sa ku komukoľvek, kto sa zjaví vo dverách vašich cirkevných budov. Privítajte ich s vďačnosťou a bez predsudkov. Ak ľudia, ktorých nepoznáte, prídu na jedno z vašich stretnutí, vrelo ich privítajte a pozvite ich, aby si k vám sadli. Prosím, urobte prvý krok, aby ste im pomohli cítiť sa vítanými a milovanými, skôr ako by ste čakali na nich, aby k vám prišli.

Po vašom úvodnom privítaní zvážte spôsoby, akými môžete pokračovať, aby ste im slúžili. Raz som počul o zbore, kde sa po krste dvoch nepočujúcich sestier rozhodli dve úžasné sestry zo Združenia pomoci, že sa naučia posunkovú reč, aby mohli lepšie komunikovať s týmito novo obrátenými. Aký nádherný príklad lásky k našim bratom a sestrám v evanjeliu!

Vydávam svedectvo, že pre nášho Nebeského Otca nie je nikto cudzincom. Nie je nikto, koho duša by pre Neho nebola vzácna. Spolu s Petrom svedčím, že „Boh nikoho neuprednostňuje, ale že Mu je príjemný, kto v ktoromkoľvek národe sa Ho bojí a koná spravodlivo“.⁹

Modlím sa, aby keď Pán zhromaždí Svoje ovečky posledného dňa, mohol povedať každému z nás: „Prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma.“

Potom Mu povieme: „A kedy sme ťa videli ako cudzinca, a prijali sme Ťa?“

A On nám odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“¹⁰

V mene Ježiša Krista, amen.