Nikdy nekráčame sami

Prezident Thomas S. Monson

Jedného dňa budete premýšľať nad svojím životom a nad tými ťažkými obdobiami a zistíte, že On bol vždy pri vás.

Moje drahé sestry, duch, ktorý dnes večer cítime, je odrazom vašej sily, vášho zasvätenia a vašej dobroty. Citujúc Majstra: „Vy ste soľ zeme. … Vy ste svetlo sveta.“¹

Keď som uvažoval nad tým, že mám príležitosť sa k vám prihovoriť, spomenul som si na lásku, ktorú moja drahá manželka Frances prechovávala k Združeniu pomoci. Počas svojho života slúžila v mnohých povolaniach v Združení pomoci. Keď sme obaja mali 31 rokov, bol som povolaný za prezidenta Kanadskej misie. Počas týchto troch rokov predsedala Frances nad všetkými organizáciami Združenia pomoci na tomto rozľahlom území, do ktorého patrili aj provincie Ontário a Quebec. Vďaka tomuto povolaniu si našla niekoľko najlepších priateliek, a tiež jej to pomohlo pri mnohých povolaniach Združení pomoci v našom zbore, ktoré neskôr vykonávala. Bola vernou dcérou nášho Nebeského Otca, moja najmilovanejšia spoločníčka a moja najdrahšia priateľka. Chýba mi tak veľmi, že sa to nedá vyjadriť slovami.

Tiež mám rád Združenie pomoci. Svedčím vám, že bolo zorganizované inšpiráciou a je životne dôležitou súčasťou Pánovej Cirkvi tu na tejto zemi. Nie je možné spočítať všetko to dobro, ktoré pochádza z tejto organizácie a všetky tie životy, ktoré boli vďaka nemu požehnané.

Združenie pomoci je tvorené rôznorodými ženami. Sú také ako vy, ktoré ste slobodné – možno chodíte do školy, možno pracujete – ale napriek tomu žijete plnohodnotný a bohatý život. Niektoré z vás sú zaneprázdnené matky dorastajúcich detí. Niektoré z vás stratili manželov kvôli rozvodu alebo úmrtiu a zápasíte s problémami, ako vychovať vaše deti bez pomoci manžela a otca. Niektoré z vás už vychovali deti, ale zistili ste, že stále potrebujú vašu pomoc. Mnohé z vás majú starých rodičov, ktorí si vyžadujú láskyplnú starostlivosť, ktorú im môžete poskytnúť len vy.

Nech už sme kdekoľvek na ceste životom, príde čas, keď každý z nás zápasí s výzvami a s ťažkosťami. Hoci každý z nás má iné, prichádzajú ku všetkým.

Mnohé z výziev, ktorým čelíme, existujú len preto, že žijeme v tomto smrteľnom svete, obývanom mnohými rôznymi druhmi ľudí. Niekedy sa zúfalo pýtame: „Ako môžem mať svoj pohľad pevne uprený na celestiálne kráľovstvo, keď sa pohybujem po tomto telestiálnom svete?“

Nastanú obdobia, keď budete kráčať po ceste posiatej tŕňmi a poznačenej trápením. Možno nastanú obdobia, keď sa budete cítiť odlúčené – dokonca odrezané – od Darcu každého dobrého daru. Obávate sa, že kráčate samé. Vieru nahradil strach.

Keď sa ocitnete v takejto situácii, prosím vás, spomeňte si na modlitbu. Mám rád slová prezidenta Ezru Taft Bensona o modlitbe. Povedal:

„Po celý svoj život som si nadovšetko, viac ako iné rady, ktoré som obdržal, cenil radu spoľahnúť sa na modlitbu. Stala sa mojou neodlučiteľnou súčasťou – kotvou, neustálym zdrojom sily a základom môjho poznania božských vecí. …

… I keď sa stanú zlé veci, v modlitbe môžeme nájsť opätovné uistenie, pretože Boh bude vnášať pokoj do duše. Oný pokoj, oný duch vyrovnanosti, je najväčším požehnaním života.“²

Apoštol Pavol napomínal:

„… predkladajte Bohu svoje žiadosti ….

A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“³

Aké nádherné zasľúbenie! Pokoj je to, o čo usilujeme, po čom túžime.

Neprišli sme na túto zem, aby sme po nej kráčali sami. Aký úžasný zdroj moci, sily a pokoja je dostupný každému z nás. On, ktorý nás pozná lepšie než sa poznáme my sami, On, ktorý vidí celý obraz a ktorý pozná koniec od počiatku, nás uisťuje, že tu bude pre nás, aby nám poskytol pomoc, ak o ňu požiadame. Máme prísľub: Modlite sa vždy, a buďte veriaci, a všetky veci budú pracovať spoločne pre vaše dobro.⁴

Keď naše modlitby stúpajú k nebu, nezabudnime na slová, ktoré nás učil Spasiteľ. Keď v Getsemane a na kríži čelil neznesiteľnej agónii, modlil sa k Otcovi: „Nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja.“⁵ I keď to môže byť niekedy ťažké, aj my máme dôverovať nášmu Nebeskému Otcovi, že On vie najlepšie ako, kedy a akým spôsobom nám poskytnúť pomoc, o ktorú žiadame.

Mám rád tieto slová básnika:

Netuším ako,
ale toto viem, Boh odpovedá na modlitbu.
Viem, že mi hovorí,
že moja modlitba je vždy vypočutá
a skôr či neskôr mi odpoveď dá,
a tak sa modlím a tíško čakám.
Neviem, či požehnania očakávané
prídu tak, ako si predstavujem;
ale modlím sa len a len k Nemu,
ktorý je múdrejší než ja,
s istotou, že vyplní moju žiadosť,
či požehná ma ešte viac.6

Samozrejme, že modlitba nie je určená len pre ťažké časy. V písmach je nám opakovane hovorené, „že sa [musíme] vždy modliť“⁷ a nemáme sa prestať modliť vo svojom srdci⁸. Slová obľúbenej a známej náboženskej piesne kladú otázku, ktorú by si mal každý z nás položiť každý deň: „Myslel si na modlitbu?“⁹

Spojencom modlitby, ktorý nám pomáha bojovať v našom často zložitom svete je štúdium písiem. Slová pravdy a inšpirácie, ktoré sa nachádzajú v našich štyroch štandardných dielach sú mojím najcennejším majetkom. Nikdy sa pri ich čítaní neunavím. Vždy, keď bádam v písmach, som duchovne pozdvihnutý. Tieto sväté slová pravdy a lásky dávajú môjmu životu vedenie a ukazujú cestu k večnej dokonalosti.

Keď čítame písma a premýšľame nad nimi, naša duša pocíti jemné nabádanie Ducha. Môžeme nájsť odpovede na svoje otázky. Učíme sa o požehnaniach, ktoré prichádzajú, keď zachovávame Božie prikázania. Získame pevné svedectvo o našom Nebeskom Otcovi a našom Spasiteľovi, Ježišovi Kristovi, a o láske, ktorú k nám cítia. Keď spojíme štúdium písma s modlitbami, môžeme s istotou vedieť, že evanjelium Ježiša Krista je pravdivé.

Prezident Gordon B. Hinckley povedal: „Kiež Pán požehná každého z nás, keď hodujeme na Jeho svätých slovách a získavame z nich onú silu, oný pokoj a oné poznanie, ktoré, prevyšuje každý rozum‘ (Filipským 4:7).“¹⁰

Keď pamätáme na modlitbu a nájdeme si čas na to, aby sme sa ponorili do písiem, naše životy budú neporovnateľne viac požehnané a naše bremená budú učinené ľahšími.

Rád by som sa s vami podelil o príbeh o tom, ako náš Nebeský Otec odpovedal na modlitby a prosby jednej ženy a poskytol jej pokoj a uistenie, ktoré zúfalo hľadala.

Tiffanine problémy sa začali minulý rok, keď mala na Deň vďakyvzdania a Vianoce dom plný hostí. Jej manžel študoval medicínu a bol práve v druhom roku svojej rezidentúry. Keďže musel dlho pracovať, nemohol jej pomôcť tak veľa, ako by si obaja želali, a tak väčšina z toho, čo bolo potrebné urobiť počas tohto sviatočného obdobia, okrem starostlivosti o ich štyri malé deti, zostalo na Tiffany. Cítila sa preťažená, a potom sa dozvedela, že jej blízkej priateľke diagnostikovali rakovinu. Stres a starosti sa pre ňu stali takým ťažkým bremenom, že začala byť znechutená a upadla do depresie. Vyhľadala lekársku pomoc, ale nič sa nezmenilo. Prestalo jej chutiť jesť a začala chudnúť, čo pre jej krehké telo znamenalo väčšie riziko choroby. Hľadala pokoj v písmach a modlila sa za vyslobodenie z tohto smútku, ktorý ju pohltil. Keď sa zdalo, že pokoj ani pomoc neprichádza, začala si myslieť, že Boh ju opustil. Rodina aj priatelia sa za ňu modlili a zúfalo sa jej snažili pomôcť. Nosili jej jej obľúbené jedlá, aby sa pokúsili udržať ju zdravú, ale ona do seba dostala len pár kúskov a už viac nevládala.

V jeden obzvlášť ťažký deň sa jej priateľka márne pokúšala nalákať ju na jedlo, ktoré predtým milovala. Keď nič nefungovalo, povedala: „Musí existovať niečo, čo ti chutí.“

Tiffany chvíľu premýšľala a povedala: „Jediná vec, ktorá mi napadá a ktorá by mi chutila je domáci chlieb.“

Ale žiadny nebol poruke.

Na druhý deň poobede niekto zazvonil. Jej manžel bol doma a išiel otvoriť. Keď sa vrátil, držal v ruke bochník domáceho chleba. Tiffany bola užasnutá, keď jej povedal, že je od ženy, ktorá sa volala Sherrie a ktorú sotva poznali. Bola to priateľka Tiffaninej sestry Nicole, ktorá bývala v Denvere v Colorade. Tiffany a jej manžel spoznali Sherrie pred niekoľkými mesiacmi, keď Nicole s rodinou prišli k Tiffany stráviť Deň vďakyvzdania. Sherrie, ktorá bývala v Omahe, prišla na návštevu spolu s Nicole.

Teraz, o niekoľko mesiacov neskôr, zavolala Tiffany, držiac v rukách výborný chlieb, svojej sestre Nicole, aby jej poďakovala, že jej poslala Sherrie s posolstvom milosrdenstva. Avšak namiesto toho sa dozvedela, že Nicole nevie vôbec nič o tejto návšteve.

Zvyšok príbehu sa objasnil, keď sa Nicole stretla s jej priateľkou Sherrie, aby zistila, čo ju to napadlo, doniesť oný bochník chleba. To, čo sa dozvedela, bolo inšpiráciou pre ňu, pre Tiffany, pre Sherrie – a je to inšpirujúce i pre mňa.

V to ráno, keď bol oný chlieb doručený, pocítila Sherrie nabádanie, aby namiesto jedného bochníka chleba, ktorý mala v pláne upiecť, upiekla dva. Povedala, že mala pocit, že má ten druhý bochník vziať so sebou do auta, i keď vôbec netušila prečo. Po tom, ako sa naobedovala s priateľkou u nej doma, jej ročná dcérka začala plakať, a tak ju musela vziať domov, aby si pospala. Keď začala mať zreteľný pocit, že by mala ten chlieb navyše doniesť Nicolinej sestre Tiffany, ktorá bývala na druhej strane mesta, pol hodinu cesty autom, a ktorú ani dobre nepoznala, zaváhala. Snažila sa oné nabádanie ignorovať, pretože chcela len odviezť svoju veľmi unavenú dcérku domov a cítila určité rozpaky, že by mala doniesť bochník chleba niekomu, koho takmer nepoznala. Avšak pocit, že by mala ísť ku Tiffany bol veľmi silný, takže dbala na oné nabádanie.

Keď tam prišla, otvoril jej Tiffanin manžel. Sherrie mu pripomenula, že je Nicolina priateľka, ktorá sa u nich nakrátko zastavila počas Dňa vďakyvzdania, dala mu do ruky chlieb a odišla.

A tak sa stalo, že Pán poslal, dá sa povedať cudzieho človeka, naprieč celým mestom, aby priniesol Tiffany nielen onen vytúžený domáci chlieb, ale tiež jasné posolstvo lásky. To čo sa stalo sa nedá nijako inak vysvetliť. Veľmi potrebovala cítiť, že nie je sama – že Boh o nej vie a že ju neopustil. Oný chlieb – jediná vec, ktorú chcela – jej priniesol niekto, kto ju takmer nepoznal, niekto, kto nevedel nič o jej potrebách, ale kto počúval nabádanie Ducha a nasledoval ho. Pre Tiffany to bol jasný dôkaz toho, že Nebeský Otec vie o jej potrebách a že ju má natoľko rád, že jej poslal pomoc. Odpovedal na jej prosby o pomoc.

Moje drahé sestry, váš Nebeský Otec vás miluje – každú z vás. Táto láska sa nikdy nezmení. Neovplyvní ju váš vzhľad, váš majetok alebo to, koľko máte peňazí na účte. Nemení sa podľa vašich talentov či schopností. Jednoducho tu je. Je tu pre vás, keď ste smutné, či šťastné, znechutené, či plné nádeje. Božia láska je tu pre vás nezáležiac na tom, či cítite alebo necítite, že si ju zaslúžite. Jednoducho tu vždy je.

Keď vyhľadávame nášho Nebeského Otca skrze vrúcnu, úprimnú modlitbu a zmysluplné, zasvätené štúdium písiem, naše svedectvá zosilnejú a budú mať pevnejší základ. Budeme vedieť, že nás Boh miluje. Budeme rozumieť tomu, že nikdy nekráčame sami. Sľubujem vám, že jedného dňa budete premýšľať nad svojím životom a nad tými ťažkými obdobiami a zistíte, že On bol vždy pri vás. Zistil som, že to je pravda, keď zomrela moja večná spoločníčka – Frances Beverly Johnson Monsonová.

Zanechávam vám svoje požehnanie. Vyjadrujem vám svoju vďačnosť za všetko to dobro, čo konáte a za životy, ktoré vediete. Kiež ste požehnané každým dobrým darom, to je mojou modlitbou v mene nášho Spasiteľa a Vykupiteľa, dokonca Ježiša Krista, Pána, amen.