Malé a prosté veci

Starší Arnulfo Valenzuela

Sedemdesiatnik

Priblížme sa k ostatným s vierou a láskou.

Moji milovaní bratia a sestry, len pred pár týždňami som bol v misionárskom tréningovom stredisku v Mexico City, aby som sa podelil o posolstvo s misionármi. Moja manželka a ja sme zámerne prišli o pár hodín skôr. Keď sme sa prešli nádhernými záhradami a dobre udržiavanými ulicami MTS, nemohli sme si nevšimnúť šťastie, ktoré žiarilo z tvárí stoviek mladých starších a sestier, keď sa každý sústredil na získanie nových jazykových zručností a na to, aby sa naučili lepšie oceniť svoj účel ako misionárov.

Keď som sa zastavil, aby som naplno absorboval tento pozoruhodný pohľad, spomenul som si na Almove slová, keď prikázal svojmu synovi Helamanovi, aby zachovával históriu svojho ľudu ako súčasť záznamov, ktoré mu boli zverené a aby zachovával všetky tieto veci posvätnými, aby mohli jedného dňa vyjsť ku každému národu, pokoleniu, jazyku a ľudu.

Alma mu potom povedal:

„Teraz, ty si môžeš myslieť, že to je pochabosť vo mne; ale hľa, ja ti hovorím, že malými a prostými vecami sa uskutočňujú veci veľké; a malé prostriedky v mnohých prípadoch zahanbujú múdrych.

A Pán Boh používa prostriedky, aby uskutočnil svoje veľké a večné zámery; a veľmi malými prostriedkami Pán zahanbuje múdrych a uskutočňuje spásu mnohých duší“ (Alma 37:6 – 7).

Nevinnosť a mladosť našich misionárov znázorňuje Pánov spôsob, že tí, ktorí sú pokorní môžu „pozvať ostatných, aby prišli ku Kristovi tým, že im budú pomáhať získať znovuzriadené evanjelium prostredníctvom viery v Ježiša Krista a Jeho uzmierenia, pokánia, krstu, obdržania daru Ducha Svätého a vytrvania až do konca“ (Kážte Moje evanjelium: Sprievodca misionárskou službou [2004], 1).

Ako členovia Cirkvi sme schopní, pomocou našich vlastných malých a prostých vecí, „[presvedčiť] mnohých o omyloch ich ciest“ a pomôcť ich priviesť „k poznaniu ich Boha, k spáse ich duší“ (Alma 37:8).

Pri jednej príležitosti som sprevádzal prezidenta kolu a biskupa na návšteve menej aktívneho člena. Veľmi jednoduchým spôsobom sme ho učili o požehnaniach sabatu. Vyjadrili sme mu našu úprimnú lásku. Odpovedal: „Všetko, čo som potreboval bolo, aby niekto prišiel a dal mi abrazo,“ alebo objatie. Okamžite som vstal a objal ho. Ďalší deň bola nedeľa. Ten istý brat prišiel na zhromaždenie sviatosti s celou svojou rodinou.

Počas navštevujúceho učenia, Martha, členka nášho zboru, povedala mojej manželke a jej spoločníčke, aby sa už nikdy nevracali. Rozhodla sa prestať chodiť na zhromaždenia. Jedna z navštevujúcich učiteliek sa spýtala Marthy, či by si naposledy mohli spoločne zaspievať cirkevnú pieseň, a ona súhlasila. Keď spievali, stalo sa niečo zvláštne. Kúsok po kúsku začal Duch napĺňať miestnosť. Každá z nich to cítila. Marthino srdce sa začalo obmäkčovať. So slzami v očiach vyjadrila svojim navštevujúcim učiteľkám pocity svojho srdca. V tej chvíli si uvedomila, že vie, že evanjelium je pravdivé. Tentokrát sa poďakovala svojim navštevujúcim učiteľkám a vyjadrila túžbu, aby sa vrátili. Od toho dňa ich vítala s radosťou.

Martha začala navštevovať zhromaždenia so svojou mladou dcérou. Roky prichádzali pravidelne, pričom Martha nikdy nestratila nádej, že jej manžel sa nakoniec rozhodne pridať sa k nim. Nakoniec prišiel deň, kedy sa Pán dotkol jeho srdca, a on začal chodiť spolu s nimi, tak ako krátko potom aj ich ďalšia dcéra. Táto rodina začala cítiť pravú radosť, ktorá pochádza z toho, že majú evanjelium vo svojom domove. Martha odvtedy verne slúži ako prezidentka Združenia pomoci v našom zbore a jej manžel hodne slúžil v niekoľkých povolaniach v kole. Všetko sa to začalo spievaním cirkevnej piesne, malou a prostou vecou, ktorá sa dotkla Marthinho srdca.

Naamán bol vojvodca sýrskeho kráľa, úctyhodný človek, mocný muž v udatnosti; ale tiež bol malomocný (pozri 2. Kráľov 5:1). Po tom, čo bol neúspešný v hľadaní lieku na jeho malomocenstvo u izraelského kráľa, Naamán išiel do domu proroka Elízea. Elízeus k nemu poslal posla, hovoriac:

„Choď a umy sa sedemkrát v Jordáne, a telo budeš mať ako predtým. Budeš čistý.

Naamán sa nahneval a odišiel so slovami: Myslel som si: Iste vyjde, zastane si a bude vzývať meno Hospodina, svojho Boha, potom zamáva rukou nad postihnutým miestom a sníme zo mňa malomocenstvo. …

Tu pristúpili jeho služobníci a prehovárali ho: Otče môj, keby žiadal od teba prorok nejakú veľkú vec, nebol by si to urobil? Tým skôr, že ti povedal: Umy sa a budeš čistý!

Odišiel teda, ponoril sa sedemkrát v Jordáne, ako to žiadal Boží muž, a jeho telo bolo ako predtým – ako telo malého chlapca. Očistil sa“ (2. Kráľov 5:10 – 11, 13 – 14).

Náš prorok, prezident Thomas S. Monson, vyzval nás všetkých, aby sme išli a zachránili našich bratov a sestry. Povedal: „Svet potrebuje vašu pomoc. Sú tu nohy, ktoré je potrebné upevniť, ruky, ktoré je potrebné stisnúť, mysle, ktoré je treba povzbudiť, srdcia, ktoré je potrebné inšpirovať a duše, ktoré je potrebné zachrániť. Požehnania večnosti na vás čakajú“ („To the Rescue“, Ensign, máj 2001, 48; aleboLiahona, júl 2001, 57).

Svedčím, že mnohí z tých, ktorí potrebujú našu pomoc tam na nás čakajú. Sú pripravení na svojich statočných bratov a sestry, aby sa k nim priblížili a zachránili ich pomocou malých a prostých prostriedkov. Osobne som strávil veľa hodín navštevovaním menej aktívnych členov Cirkvi, ktorých srdcia už boli obmäkčené Pánom, ktorí sú teraz pripravení obdržať naše svedectvá a naše úprimné vyjadrenia lásky. Keď sa k nim priblížime a pozveme ich, bez váhania sa vrátia do Cirkvi.

Priblížme sa k ostatným s vierou a láskou. Spomeňme si na Pánov sľub:

A keď sa stane, že budete pracovať po všetky svoje dni volajúc tento ľud k pokániu a privediete čo i len jednu dušu ku mne, aká veľká bude vaša radosť s ňou v kráľovstve môjho Otca!

A teraz, ak budete mať veľkú radosť s jednou dušou, ktorú ste priviedli ku mne do kráľovstva môjho otca, akú veľkú budete mať radosť, ak privediete mnoho duší ku mne! (pozri NaZ 18:15 – 16).

Vydávam svedectvo o Pánovej láske ku všetkým Jeho deťom. Viem, že žije a že je naším Vykupiteľom. V mene Ježiša Krista, amen.