Žiadni iní bohovia

Starší Dallin H. Oaks

Kvórum dvanástich apoštolov

Slúžime prioritám či bohom namiesto Bohu, ktorého podľa svojich slov uctievame?

Desať prikázaní je základom kresťanskej aj židovskej viery. Boh ich dal deťom Izraela skrze proroka Mojžiša, pričom prvé dve prikázania udávajú smer nášho uctievania a našich priorít. V prvom Pán prikázal: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ (Exodus 20:3). O stáročia neskôr, keď sa Ježiša spýtali: „Ktoré je veľké prikázanie v zákone?“ On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou“ (Matúš 22:36 – 37).

Druhé prikázanie z Desatora upresňuje, že nemáme mať iných bohov, a uvádza, čo má byť v našom živote ako detí Božích najväčšou prioritou. „Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho“, čo je na nebi alebo na zemi (Exodus 20:4). Toto prikázanie potom dodáva: „Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť“ (Exodus 20:5). Toto nielenže zakazuje fyzické modly, ale tiež navždy stanovuje základnú prioritu. Jehova vysvetľuje: „Lebo ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, … preukazujem milosť [tým], … ktorí ma milujú a zachovávajú moje prikázania“ (Exodus 20:5 – 6). Význam slova horlivý prezrádza mnohé. Jeho pôvodný význam v hebrejčine znamená „majúci jemné a hlboké pocity“ (Exodus 20:5, poznámka pod čiarou b v anglickom vydaní Biblie). A tak keď „slúžime“ iným bohom – keď máme na prvom mieste iné priority – urážame Boha.¹

I.

Akým iným prioritám v dnešnej dobe ľudia – dokonca aj tí veriaci – „slúžia“ namiesto Boha? Zamyslime sa nad týmito možnosťami, ktoré sú v našom svete rozšírené:

Kultúrne a rodinné tradície
Politická korektnosť
Budovanie kariéry
Materiálne statky
Ciele týkajúce sa odpočinkových aktivít
Moc, prominentné postavenie a prestíž

Pokiaľ sa zdá, že žiadny z týchto príkladov sa nikoho z nás netýka, našli by sme celkom určite ďalšie, ktoré sa nás týkajú. Zásada je dôležitejšia než jednotlivé príklady. Táto zásada sa netýka toho, či máme iné priority. Otázka, ktorú kladie druhé prikázanie, znie: „Čo je najvyššou prioritou?“ Slúžime prioritám či bohom namiesto Bohu, ktorého podľa svojich slov uctievame? Zabúdame nasledovať Spasiteľa, ktorý učil, že pokiaľ Ho milujeme, budeme dodržiavať Jeho prikázania? (pozri Ján 14:15.) Pokiaľ áno, naše priority sú obrátené hore nohami kvôli duchovnej apatii a nedisciplinovaným chúťkam, ktoré sú v dnešnej dobe také rozšírené.

II.

Pokiaľ ide o Svätých neskorších dní, Božie prikázania sú neoddeliteľne založené na Božom pláne pre Jeho deti – na veľkom pláne spásy. Tento plán, niekedy nazývaný ako „veľký plán šťastia“ (Alma 42:8), vysvetľuje náš pôvod a určenie ako detí Božích – odkiaľ sme prišli, prečo sme tu a kam ideme. Plán spásy vysvetľuje účel stvorenia a podmienky smrteľnosti, vrátane Božích prikázaní, toho, že potrebujeme Spasiteľa, a životne dôležitej úlohy rodiny v smrteľnosti aj na večnosti. Pokiaľ my, Svätí neskorších dní, ktorým bola daná táto znalosť, nemáme zrovnané naše priority podľa tohto plánu, riskujeme, že slúžime iným bohom.

Znalosť Božieho plánu pre Jeho deti poskytuje Svätým neskorších dní jedinečný náhľad na manželstvo a rodinu. Sme právom známi ako cirkev, ktorá sa zameriava na rodinu. Na počiatku našej teológie sú nebeskí rodičia a naším najvyšším cieľom je dosiahnuť plnosť večného povýšenia. Vieme, že toto je možné iba v rodinnom zväzku. Vieme, že manželstvo muža a ženy je pre naplnenie Božieho plánu nevyhnutné. Iba takéto manželstvo poskytuje schválené prostredie pre narodenie sa do smrteľnosti a pre prípravu členov rodiny na večný život. Na manželstvo, na privádzanie detí na svet a na ich výchovu sa pozeráme ako na súčasť Božieho plánu a posvätnú povinnosť danú tým, ktorí majú možnosť tak činiť. Veríme, že najväčším pokladom na zemi aj v nebi sú naše deti a naše potomstvo.

III.

Vďaka tomu, že rozumieme potenciálne večnej úlohe rodiny sa zarmucujeme nad prudko klesajúcim počtom rodiacich sa detí a klesajúcim počtom manželstiev v mnohých západných krajinách, ktorých kultúra je z historického pohľadu kresťanská a židovská. Dôveryhodné zdroje uvádzajú toto:

Spojené štáty teraz majú najnižšiu pôrodnosť vo svojej histórii² a mnohé národy v Európskej únii a aj ďalšie rozvinuté krajiny majú pôrodnosť pod úrovňou zachovania svojej populácie.³ Toto ohrozuje prežitie jednotlivých kultúr, a dokonca aj celých národov.
V Amerike sa percento mladých dospelých vo veku od 18 do 29 rokov, ktorí uzavreli manželstvo, znížilo z 59 percent v roku 1960 na 20 percent v roku 2010.⁴ Stredná hodnota veku vstupu do manželstva je teraz na najvyššej úrovni v histórii: 26 rokov u žien a skoro 29 rokov u mužov.⁵
V mnohých krajinách a kultúrach je skutočnosťou to, že 1) tradičná rodina pozostávajúca z vydatej matky a ženatého otca a detí sa stáva skôr výnimkou než pravidlom, 2) mnoho mladých žien sa čím ďalej častejšie rozhoduje skôr pre budovanie kariéry než pre uzavretie manželstva a privádzanie detí na svet a 3) úloha otcov a to, ako ľudia vnímajú ich nevyhnutnosť, upadá.

Uprostred týchto znepokojivých trendov sme si rovnako vedomí toho, že Boží plán je určený pre všetky Jeho deti a že Boh miluje všetky Svoje deti, nech už sú kdekoľvek.⁶ V prvej kapitole Knihy Mormonovej sa píše, že Božia „moc … a dobrotivosť, a milosrdenstvo je nad všetkými obyvateľmi zeme“ (1. Nefi 1:14). Neskôr sa v ďalšej kapitole uvádza, že „dal [svoju spásu] bezplatne pre všetkých ľudí“ a že „všetci ľudia majú onú výsadu, jeden ako druhý, a žiadnemu nie je zakázané“ (2. Nefi 26:27 – 28). Písma nás teda učia, že máme zodpovednosť byť súcitní a láskyplní voči všetkým ľuďom (pozri 1. Tesalonickým 3:12; 1. Jánov 3:17; NaZ 121:45).

IV.

Rešpektujeme tiež náboženské presvedčenie všetkých ľudí, dokonca i tých, ktorých počet rastie a ktorí prehlasujú, že v Boha neveria vôbec. Vieme, že v dôsledku Bohom danej schopnosti rozhodovať sa zastávajú mnohí opačné názory než my, ale dúfame, že druhí budú rovnakou mierou rešpektovať naše náboženské názory a budú chápať, že naša viera nás nabáda k iným rozhodnutiam a inému správaniu sa než je to ich. Napríklad veríme, že Boh ako nevyhnutnú súčasť plánu spásy ustanovil večnú normu, že sexuálne vzťahy sa majú odohrávať iba medzi mužom a ženou, ktorí uzatvorili manželstvo.

Moc stvoriť smrteľný život je najvznešenejšia moc, ktorú Boh dal Svojim deťom. Jej používanie síce bolo nariadené prvým prikázaním Adamovi a Eve (pozri Genesis 1:28), ale ďalšie dôležité prikázania boli dané ohľadom zákazu jej zneužívania (pozri Exodus 20:14; 1. Tesalonickým 4:3). Dôraz, ktorý kladieme na zákon cudnosti, je vysvetlený naším porozumením účelu našich mocí plodenia v uskutočňovaní Božieho plánu. Mimo manželského zväzku muža a ženy je akékoľvek používanie schopnosti plodenia, či už v takej či onakej miere, hriešne a je v rozpore s Božím plánom pre povýšenie Jeho detí.

To, akú dôležitosť prikladáme zákonu cudnosti, vysvetľuje našu oddanosť vzoru manželstva, ktorý má počiatok u Adama a Evy a ktorý pokračuje po celé veky ako Boží vzor pre rozmnožovací vzťah medzi Jeho synmi a dcérami pre výchovu Jeho detí. Pokiaľ ide o podstatu a dôležitosť manželstva, mnohí ľudia z iných denominácií alebo organizácií s nami našťastie súhlasia, niektorí na základe náboženskej náuky, iní na základe toho, čo považujú za najlepšie pre spoločnosť.

Naša znalosť Božieho plánu pre Jeho deti⁷ vysvetľuje, prečo sme toľko znepokojení tým, že sa čím ďalej tým viac detí rodí mimo manželstva – v súčasnosti je to 41 percent všetkých narodených detí v Spojených štátoch⁸ – a že za posledného polstoročia dramaticky narástol počet párov, ktoré spolu žijú bez uzatvorenia manželstva. Pred päťdesiatimi rokmi bolo len mizivé percento prvých manželstiev, kedy spolu manželia žili ešte pred svadbou. Teraz dochádza k nemanželskému súžitiu pred uzavretím manželstva v 60 percentách prípadov.⁹ A ľudia, obzvlášť dospievajúci, toto čím ďalej častejšie tolerujú. Podľa nedávnej štúdie asi 50 percent dospievajúcich uvádza, že privádzanie detí na svet mimo manželského zväzku je „hodnotný životný štýl“.¹⁰

V.

Existuje mnoho politických a spoločenských tlakov na zmeny zákonov a pravidiel, ktoré by oprávňovali správanie, ktoré je v rozpore s Božím prehlásením ohľadom sexuálnej morálky a v rozpore s večnou podstatou a cieľmi manželstva a privádzania detí na svet. V dôsledku týchto tlakov sú už v rôznych štátoch a národoch úradne povolené svadby osôb rovnakého pohlavia. Ďalšie tlaky chcú spájať úlohy pohlaví alebo homogenizovať rozdiely medzi mužmi a ženami, ktoré sú zásadné pre napĺňanie Božieho veľkého plánu šťastia.

Naše porozumenie Božieho plánu a Jeho náuky nám poskytuje večný náhľad, s ktorým nemôžeme tieto snahy schvaľovať, ani obhajovať oprávnenosť zákonov, ktoré toto dovoľujú. A na rozdiel od iných organizácií, ktoré môžu svoje pravidlá, a dokonca aj náuky, meniť, naše pravidlá sa zakladajú na pravdách, ktoré Boh označil za nezmeniteľné.

Dvanásty článok viery opisuje naše presvedčenie, že máme byť podriadení verejným zástupcom „v poslušnosti zákona a že ho máme ctiť a podporovať“. Ľudské zákony ale nemôžu určiť za morálne to, čo Boh prehlásil za nemorálne. Oddanosť našej najvyššej priorite – milovať Boha a slúžiť Mu – si žiada, aby sme za normu správania sa považovali Jeho zákon. Napríklad sa nás ďalej týka božský príkaz, aby sme nepáchali cudzoložstvo alebo smilstvo, aj keď tieto činy neodporujú zákonom štátov alebo krajín, v ktorých žijeme. Podobne ani zákony legalizujúce takzvané „manželstvo osôb rovnakého pohlavia“ nemenia Boží zákon ohľadom manželstva alebo Jeho prikázania a naše normy, ktoré sa toho týkajú. Sme naďalej zaviazaní milovať Boha a dodržiavať Jeho prikázania a neslúžiť iným bohom a prioritám – dokonca ani vtedy, keď sa títo bohovia a priority stávajú v našej dobe a na mieste, na ktorom žijeme populárne.

Kvôli tomuto odhodlaniu sa môže stať, že nás druhí nebudú chápať a možno nás obvinia z fanatizmu, budeme diskriminovaní alebo budeme čeliť zásahom do práva slobodne praktizovať svoje náboženstvo. Pokiaľ to tak bude, máme pamätať na svoju prvoradú prioritu – slúžiť Bohu – a podobne ako naši pionierskí predkovia, máme tlačiť svoj osobný ručný vozík rovnako statočne ako oni.

Tejto situácie sa týka jeden z príhovorov prezidenta Thomasa S. Monsona. Pred 27 rokmi na tejto konferencii odvážne prehlásil: „Majme odvahu vzdorovať spoločenským kompromisom, odvahu stáť za zásadou. Práve odvaha, nie kompromis, prináša úsmev Božieho schválenia. Odvaha sa stáva užitočnou a zmysluplnou cnosťou, ak ju chápeme nielen ako ochotu hrdinsky zomrieť, ale aj ako odhodlanie správne žiť. Mravným zbabelcom je ten, kto sa bojí robiť to, čo je podľa jeho názoru správne, a to kvôli nesúhlasu či posmechu druhých. Pamätajte na to, že všetci ľudia majú svoje obavy, ale tí, ktorí im dôstojne čelia, majú tiež odvahu.“¹¹

Modlím sa za to, aby sme kvôli dočasným problémom smrteľnosti nezabúdali na oné veľké prikázania a priority, ktoré nám dal náš Stvoriteľ a náš Spasiteľ. Nesmieme toľko srdcom ľpieť na veciach tohto sveta a snažiť sa o pocty ľudí (pozri NaZ 121:35), že zo zretele stratíme naše večné určenie. My, ktorí poznáme Boží plán pre Jeho deti – my, ktorí sme uzatvorili zmluvy, že sa na ňom budeme podieľať – máme jasnú zodpovednosť. Nikdy sa nesmieme odchýliť od našej najvyššej túžby, ktorou je dosiahnuť večný život.¹² Nikdy nesmieme oslabiť našu prvoradú prioritu – nemať iných bohov a neslúžiť iným prioritám než Bohu Otcovi a Jeho Synovi, nášmu Spasiteľovi, Ježišovi Kristovi.

Kiež nám Boh pomáha pochopiť túto prioritu a zároveň byť chápaní druhými, zatiaľ čo sa o ňu múdro a láskavo snažíme, za to sa modlím v mene Ježiša Krista, amen.